Publikácie

[ späť ]
Publikácie  Publikácie na www.putnici.sk  Putovanie v stredoveku

Putovanie v stredoveku

Putovanie v stredoveku I.

V polovici decembra pani Eliška Vysloužilová pripravila stretnutie pútnikov, ktoré bolo vlastne o putovaní a o pútnikoch. Stretli sme sa na ňom s Otom Kacvinským, naozaj nefalšovaným pútnikom a spisovateľom dr. Milošom Jesenským. Dnes uvádzame prednášku pána Jesenského. Obaja páni prisľúbili, že sa so svojimi zaujímavými poznatkami a názormi, milí pútnici, s Vami podelia na jednom z budúcich spoločných posedení.

kb

„Od antiky boli na cestách milióny pútnikov. Mnohí sa vydávali na cestu niekoľkokrát do roka, niektorí boli dokonca nejeden raz aj v tak vzdialených končinách, ako je Jeruzalem, Rím alebo Santiago de Compostella . Na to, koľko ich bolo, hovorili pútnici pomerne málokedy o tom, aké skúsenosti cestou nadobudli. Súvisí to s malým záujmom o výpovedi k vlastnej osobe, okrem toho patria rozmanité obtiaže k veciam tak samozrejmým, že nestoja ani za reč. Nie sme na tom podobne ? Ani ten kto si starostlivo píše denník, nebude chcieť ďalším generáciám odkazovať, koľkokrát uviazol v dopravnej zápche“.

Slová zasväteného znalca stredovekej tradície pútnictva, nemeckého historika profesora Norberta Ohlera sú výstižnou sondou do mnohorakých vrstiev fenoménu, utvárajúceho mirákulum stredovekej spoločnosti napriek tomu, že sa jedná o niečo, čo sa čiastočne vymaňuje z uhla pohľadu historika tejto fascinujúcej epochy. Pútnici z rôznych krajín – urodzení, i neurodzení, bohatí aj chudobní, rehoľníci a veľmoži, muži a ženy – sa vliekli po prašných cestách v daždi a páľave, prechádzali zasneženými priesmykmi, brodili prudkými prúdmi potokov a riek, na koráboch preplávali búrlivé moria. Ich celým majetkom bol iba plášť s kapucňou, chrániaci pred dažďom, vetrom a nočným chladom, mech s vínom alebo vodou, brašňa, v ktorej bolo iba o máločo viac ako chlieb, syr s niekoľkými cibuľami a masívna, pútnická palica.

„Proste mileho Pana Buoha za werne puthnyky, gesto puthugy k buozemu hrobu“, vyzýva nás aj po storočiach rukopis „Motlitby pri kázňach Spišskej Kapituly“ z roku 1479 a napriek archaickému jazyku nás táto prosba oslovuje znova a znova s veľkou naliehavosťou. Kto sa rozhodne vydať na púť, vydáva sa na cestu do neznámeho, tajomného a nebezpečného sveta – opustiť domov a odísť do cudziny za volaním vnútorného hlasu si vyžadovalo veľkú dávku odvahy, odhodlania a presvedčenia. Slovo „pútnik“ je ekvivalentné nemeckému Pilger, francúzskemu pelerin, či anglického pilgrim, pochádzajúcich z latinského výrazu peregrinus, označujúceho cudzinca. Svet stredovekej Európy bol v prenesenom i doslovnom význame tohto slova formovaný početnými zástupmi pútnikov. Per pedes apostolorum, pešo ako apoštoli, jednotlivo i v skupinkách, chorí i zdraví, zúfalí aj šťastní putovali od štvrtého storočia po dlhé týždne, až mesiace po krivolakých cestách, prekračovali rieky i horské priesmyky, plahočili sa v piesočných dunách, či bahne močiarov, aby na posvätných miestach chválili Boha, prosili o pomoc svätých, blahoslavených a mučeníkov, vzdávali vďaku, či prinášali dôkaz o svojej ľútosti

Tvárou v tvár tomuto prazvláštnemu fenoménu stredovekej spoločnosti sa pred nami vynárajú mnohé dilemy, spomedzi ktorých ako zvlášť nástojčivá vystupuje otázka „Kto boli stredovekí pútnici?“ Odpoveď obsahujú dobové záznamy v rozmanitých archiváliách a kronikách – väčšinu z nich tvorili zdraví a dospelí muži, aj keď možno udiví fakt, že takmer 35 až 40 percent všetkých putujúcich predstavovali ženy a to pre veľmi vážne dôvody. Nie je to až také nepochopiteľné, ak si uvedomíme, že práve matky, na ktorých bedrách ležalo hlavné bremeno starostlivosti o deti skladali v bezvýchodiskovej situácii pútnickú prísahu častejšie ako muži, dokonca že, aj keď išlo o orodovanie za zdravie manželov, či otcov, chopili sa iniciatívy častejšie ženy – matky potom častejšie ako otcovia. História zaznamenala aj značný počet detí medzi pútnikmi a to nielen v situácii, kedy maloletí presvedčili príbuzných, aby ich sprevádzali na púť, ale existujú aj početné správy, kedy sa deti samotné, bez akéhokoľvek sprievodu sami odobrali na ďalekú cestu v nádeji na vykúpenie. Tragickú variáciu týchto udalostí predstavuje potom detská krížová výprava v roku 1212, kedy sa na cestu do Svätej zeme vydali tisíce detí.

„Krátko pred Veľkou nocou vyrazili zo všetkých strán“, čítame v historickom románe Žofie Kossakovej „Bez zbrane“, v ktorej popisuje búrlivé udalosti zo začiatku 13. storočia. „Drobnými nôžkami šliapu jarné blato na cestách. Vybiehajú odvšadiaľ, roja sa ako včely. pohybujú sa ako mrštná nízka vlna. Tento drobný národ sa valí s krikom a spevom. Otcovia a matky bežia za nimi, jedni s plačom, iní s hrozbami. Chytajú ich, snažia sa ich zadržať, nevedia si rady. Detské zástupy sú zachvátené akýmsi šialenstvom. Vylamujú zamknuté dvere, vyvracajú ploty, spájajú sa s ďalšími druhmi v jeden prúd.“

Muselo to vyzerať naozaj ako zázrak. V kláštoroch mnísi skúmali pergameny s proroctvami, ktoré by sa mohli vzťahovať k týmto podivným udalostiam. Astrológovia skúmali hviezdy, nebeské sféry však mlčali alebo veštili zlovestné veci. Biskupovia vyslali rýchlych poslov na koňoch do pápežskej kúrie s otázkou, čo majú robiť v čase, kedy sa nedospelí ujali diela zanedbaného ich otcami, úsilia vytiahnúť na Jeruzalem. Z každej dedinky, spopod mestských brán i osamelých statkov sa hrnuli deti, na každom rázcestí sa k húfu pridávali nové a nové zástupy. „Sme križiaci“, zaznamenali kronikári ich prenikavý jasot a volanie. „Križiaci!“

„Malí križiaci. Svet je užasnutý a prvýkrát stojí tvárou v tvár takémuto zjavu. Celé Taliansko, južné Nemecko sú zasiahnuté podivným hnutím. V kostoloch bijú zvony a procesie vychádzajú v ústrety detským zástupom. Pri cestách čakajú ľudia s mliekom, mäsom, plackami. Kŕmia pútnikov, plačú dojatím a žehnajú im. Húf matiek, zúfalých, utrápených sa ponáhľa v prachu za nimi.“

Celé týždne tieto deti putovali peši bez spoľahlivých vodcov, po skupinách boli zvádzané z cesty a končili biednym osudom. Mnohé z nich boli predané do otroctva a iba máloktoré z nich sa utrápené, zneužité a predčasne zostarnuté vrátilo domov.

Zvláštnu skupinu pútnikov predstavovali chorí a postihnutí, ktorým často v ich súžení ostávala už len jedna nádej – že im na príhovor niektorého svätca pomôže zásah Božej milosti, zázračným spôsobom, akým Ježiš uzdravoval slepých, hluchých, nemých, chromých, malomocných, či posadnutých démonmi. Svedectvá biblie o týchto zázrakoch, prednášané a vnímané na miestach, ktoré sa s nimi priamo, analogicky, či symbolicky spájali, mohli mobilizovať sily umožňujúce putujúcim uzdraviť sa v cieli svojej cesty, zastaviť postup choroby, či zmieriť sa s jej dlhodobými následkami, prípadne vyhliadkami na smrť.

Ďalšie záhady sa vynárajú v rovine motivácie pútnikov: Prečo sa vôbec uskutočňovali púte do vzdialených a posvätných miest kresťanstva ? Čo spôsobilo, že ľudia rozmanitého veku, z rôznych spoločenských vrstiev, či povolania opúšťali bezpečie svojich domovov a vydávali sa na neistú cestu do neznáma plnú nástrah, odriekania a námahy ? Šľachtici opúšťali svoje majetky, remselníci dielne, úbožiaci, ktorí nemali žiaden majetok – tí všetci sa vydávali do neznnáma a mnohokrát hynuli na ceste hladom, chorobami, či „krutým besom divokých národov“. Tisíce pútnikov opúšťalo svoju každodennú prácu a teplo domáceho krbu, opúšťali polia bez toho, aby doorali poslednú brázdu. Nič ich nedokázalo odradiť od vytýčeného cieľa. Čo ich teda tiahlo do neznámych diaľav ? Bola to túžba poznávať nnových ľudí a krajiny, či želanie ozdobiť oltár farného kostola palmovou ratolesťou z údolia Jericha, nádobou vody z Jordánu, či hlinou od Božieho hrobu ?

Jedno z vysvetlení môže predstavovať sprostredkovateľská úloha svätých, známa z ich osobných hagiografií, ako aj blahoslavených a mučeníkov, mužov a žien, ktorí ako príbuzní, učeníci a nasledovatelia zdieľali s Ježišom dni jeho pozemského putovania, sprevádzali ho na ceste po kríž, podávali svedectvá o jeho činoch a skutkoch, prelievali vlastnú krv a ako prostredníci prinášali ľuďom posolstvo nebies. Ďalší pútnici sa neuspokojili s pobytom, rozjímaním, či pokáním na na miestach spojených s Božou mocou, či účinkovaním svätých, túžili totiž získať relikvie, predovšetkým kosti mučeníkov, apoštolov a iných vierozvestcov, či predmety posvätené kontaktom s nimi, prípadne stotožňované so sakrálnym inventárom Božieho syna tu, na zemi.

O prosbe za vypočutie sme sa už zmienili – ľudia, považovaní za nevyliečiteľne chorých sa v blízkosti svätých nádejali svojho vyliečenia, ktoré nemohol previesť žiaden lekár. Inokedy boli predmetom ich príhovoru súkromné ťažkosti, ktoré boli azda omnoho dôležitejšie akoby sa nám mohlo zdať: veď ak po úmrtí panovníka nemohol na trón nastúpiť právoplatný dedič, v nebezpečenstve sa ocitla nielen kontinuita dynastie ale aj mierové zmluvy. Inokedy bola púť prejavom pokánia lebo uložená ako trest, pričom kajúcnici museli podstúpiť strasti cesty primerané prečinu. Mnohí z nich niesli k cieľu svojej cesty okovy, či reťaze, zatiaľčo u iných sa snaha o odpykanie viny dávala poznať podľa na tvári vypáleného cejchu. Títo pútnici sa vracali domov očistení od svojich hriechov, dostalo sa im odpustenia, začali nový život, nezriedka sa však opätovne dostali na šikmú plochu alebo biedne zahynuli v cudzích končinách.

Inokedy bolo volanie na cestu považované za formu vnuknutia zhora, spôsob, akým Stvoriteľ povoláva ľudí často nepochopiteľným spôsobom realizovať svoje božské plány. V mirákuloch, teda stredovekých kompendiách zázrakov sa veľmi často spomína sen, v ktorom nejaký svätec alebo svätica naliehali na budúceho pútnika, aby čo najrýchlejšie nastúpil na svoju cestu. Je možné i to, že za takouto víziou sa mohla skrývať v podvedomí potlačovaná túžba vymaniť sa na istý čas zo stereotypu každodenného života, z krízy manželského vzťahu, rodinných hádok a stať sa samým sebou. Je nepochybné, že mnohých pútnikov priťahovala nádej na zmenu, práve tak ako chorých možnosť uzdravenia, na druhej strane mohli utekať pred pohromami ako bol mor, vojna, hlad, či iným z Damoklových mečov, aké bez ustania viseli nad celým obdobím stredoveku. Ostatne nemali by sme ani podceňovať ľudský zmysel pre dobrodružstvo a túžbu nahliadať za vzdialený horizont.

Pútnictvo malo ešte jednu mimoriadnu zvláštnosť : keďže po celé obdobie cirkevnej histórie existovali tzv. zástupné modlitby, napríklad rodičov za dieťa zmietajúce sa v chorobe, či horúčke, rodiny za niektorého z jej členov, ktorý sa ocitol v bezvedomí alebo prebýval v ťažkej situácii niekde ďaleko, kde bola akákoľvek forma priamej pomoci vylúčená, nepovažovalo sa za nič divného, ak niekto vykonal určitú púť spôsobom in meo nomine.

„Vzhľadom k trápeniam ďalekej cesty je pochopiteľné, že mnoho ľudí váhalo zložiť takýto sľub, odkladalo ho z mesiaca na mesiac, z roka na rok , až sa v nich na smrteľnej posteli ozvalo svedomie“, píše Norbert Ohler. „Takýto odklad však mohol mať aj svoje výhody: Človek sa vyhol strastiam cesty, dokonca snáď mohol peniaze určené na púť vložiť do obchodu. Teraz sa to oneskorenie dalo napraviť. Čím väčší obnos človek venoval na blaho svojej duše, tým menej ostávalo na nemilovaných blížnych. Tvárou v tvár smrti bolo ešte možné vyrovnať účty.“

Skutočnosť, že testament určujúci zástupnú púť pre vykonávateľa záveti a navyše sa riadiaci peňažnými úvahami nám v súčasnosti môže pripadať naozaj veľmi zvláštnym druhom akejsi spásonosnej transakcie, pragmatickou aritmetikou pokánia, však nebol vôbec cudzí mentalite stredovekého človeka. Tak ako dobrý obchodník získaval podiely v rôznych cechoch spoločnostiach, investoval podobne pokiaľ išlo aj o spásu jeho vlastnej duše.

„Súčasnému človeku je bezvýhradná poslušnosť a strach z pekla, ktoré sú príznačné pre stredovekého veriaceho, cudzia, a taktiež predstava, že by sa dali s Najvyšším uzavierať obchody, mnohé odpudí“, píše jeden z novodobých pútnikov do Santiaga de Compostelly, holandský historik a publicista Herman Vuijsje, autor pzoruhodnej knihy pod titulom „Boh pútnikov“.„Niekoľko tisíc kilometrov dlhé plahočenie slúžilo k tomu, aby boli otvorené účty medzi človekom a vyššou bytosťou uhradené alebo aspoň zmenšený dlžobný úpis. Netrvalo dlho, a funkciu prostredníka v tomto obchode prevzali tretie osoby. Ako pútnici z poverenia uskutočňovali púť za spásu duše iných – rozumie sa za odmenu. Boh samotný platil za neomylného účtovníka s dobrou pamäťou. Už pri narodení dával ľuďom peknú sumičku na dlh,a potom už to mohlo byť len horšie. Keď sa však človek medzitým vyspovedal a úprimne ľutoval svoje hriechy, mohol sa tešiť na prémiu, na zrejmé skrátenie doby, ktorú by neskoršie musel stráviť v očistci. To, že sa mu tak vychádzalo v ústrety, malo charakter určitej zľavy, týkajúcej sa však trestu a nie viny.“

Z toho, čo o stredovekých pútiach vieme, mala predstava o očistci (purgatoriu) prvoradý význam. Duša, nezaťažená žiadnym zo smrteľných hriechov, musela pobývať v predpeklí, pokiaľ nebola pred pohľadom Všemohúceho naozaj čistá. Mohla však byť spasená ešte pred uplynutím danej lehoty a to prostredníctvom nahromadených odpustkov alebo na príhovor a modlitby iných osôb.

"Ako sa ale sčítali odpustky k danému termínu v hlavnej účtovnej knihe ? ", kladie znepokojivú otázku Herman Vuijsie. On sám ju síce pri svojom putovaní kládol mnohým pútnikom, ale nestretol sa s nikým, kto by mu to dokázal naozaj vysvetliť a zdá sa, že táto dilema ostane ešte dlho bez uspokojivého riešenia.

Pútnici boli v stredovekej ikonografii veľmi často zobrazovaní, aj keď v prevažnej väčšine prípadov ide skôr o typové podobizne ako realistické obrazy – vidíme na nich postavy zahalené do dlhého, splývajúceho plášťa chrániaceho proti dažďu a chladu, ktorý v noci slúžil ako prikrývka. Klobúk so širokým lemom chránil tvár pred slnkom, ako aj pred prúdmi dažďa stekajúcich po chrbte v prípade nepriaznivého počasia. Od 14. storočia sa naň upevňoval pútnický odznak – dovtedy sa skôr prišíval na hornú časť brašne. V jednej ruke držal pútnik často ruženec, v druhej palicu medzi dvoma výstupkami v dreve. Tá mu poskytovala patričnú oporu v náročnom horskom teréne, pri stúpaní do svahu, brodení prudkej riečky, či v neistom trasovisku močiarov. Rovnako sa ňou oháňal proti dorážajúcim zvieratám.

Brašňa, ktorú si človek prehodil cez rameno, či vak zavesený na palici obsahoval okrem potravín iba niekoľko nevyhnutných položiek – časti šatstva, náhradné podrážky pre topánky určené k ďalekému pochodu, kožený pohár, sieť, či rybársky vlas k chytaniu rýb, kresadlo pre založenie ohňa alebo zapálenie fakle. Proviant sa skladal predovšetkým z chleba a syra, sušených rýb, pitná voda, či víno sa uchovávalo v dutej tekvici, zvieracom mechúri, či kožených mechoch.

S výstrojom pútnika často súviseli ďalšie priame i nepriame náklady. Hotovosť obvykle zašitá do opaska, kazajky, či v moslimských oblastiach dômyselne uschovaná medzi plátkami bravčoviny v mechu s proviantom slúžila k nákupu jedla a pitia, platbe za ubytovanie, obriadenie jazdeckých zvierat v prípade ak pútnik necestoval pešo, oprave oblečenia, obuvi, boli tu zahrnuté drobné výdaje na almužny, prepitné a iné ”pozornosti” otvárajúce možnosti i dvere, spovedný groš, kultové dary i pútnické odznaky a osvedčenia. Pokračovať by sme mohli zmenárenskými poplatkami, úhradu zdravotnej hygieny a zdravotnej starostlivosti, mostné a mýtne, prepravu vozmi, prievozmi, loďami a kompami, prípadný ochranný sprievod, či potvrdenie rôznych cestovných preukazov a osvedčení. Tlmočníci a sprievodcovia nepracovali takisto zadarmo.

Ľudia putujúci bez akýchkoľvek prostriedkov sa museli zaobísť aj bez peňazí. Z dôvodu, že vzbudzovali súcit alebo boli úplne nenároční (prípadne oboje dohromady) sa k cieľu svojej cesty prebíjali ako sa len dalo. Časom sa na nich usmialo šťastie v podobe almužny – movití dobrodinci potom mohli dúfať, že si svojím darom práve tým najbiednejším získajú podiel na božskej milosti, ktorá bude chudobnému pútnikovi na posvätnom mieste udelená. Ako netradične si pritom dokázali pomôcť ľudia uctievaní ako svätci poukazuje aj legenda o Márii Egyptskej z piateho storočia. Keď sa ako dvadsaťdeväťročná hodlala zo zvedavosti vypraviť z Alexandrie do Jeruzalema, aby navštívila miesto Ježišovho utrpenia, nastúpila na loď, ale nemohla si cestu dovoliť. Vo chvíli, keď lodníci požadovali peniaze za cestu, sa budúca kajúcnica predsa len vynašla: ”Odpovedala som: Tie vám dať nemôžem, ale vezmite si moje telo ako plat. Oni ma teda zobrali zo sebou a moje telo slúžilo ako cestovné.”

Človek sa stával pútnikom už momente, kedy sa rozhodol alebo zaviazal vykonať cestu vedúcu za neznáme horizonty, do sveta, odkiaľ už možno nebude návratu. Preto si mal po dovolení svojho manželského druha, prípadne svojich najbližších usporiadať náležitosti, vysporiadať pozdĺžnosti voči Bohu i ľuďom vo svojom okolí, zabezpečiť rodinu, ako aj spísať testament, pre prípad, že by počas putovania prišiel o život. Po vykonaní spovede pristúpil k prijímaniu a súčasne prosil aj o požehnanie cirkvi. Pri slávnostnej omši boli požehnané brašne, palice i pútnici samotní. Koľko z nich prežívalo nevýslovnú bázeň pri kázaní svojho kňaza, koľko z nich myslelo na tisícoraké nebezpečenstvá cesty hroziace ich telám i duši, koľkí z nich sa zachveli pri myšlienke na útrapy zo zimy a horúčav, hladu a chladu, chorôb i obtiažneho hmyzu, hľadali v sebe odvahu pre to, aby dokázali vzdorovať dravým šelmám i dravcom v ľudskej koži, skutočným vyvrheľom z rajskej záhrady, lupičom, vrahom, pirátom, či úkladom nečestného hostinského, ktorý by si skôr zaslúžil slučku na krk ako dôveru pocestného.

Akonáhle pútnik opustil zablatené uličky svojej rodnej dediny, prešiel bránou v hradbách mesta považovaného za svoj domov, naposledy sa obzrel za stavaniami, poliami a záhradami, sotva mu v diaľke a cez slzy v očiach zmizli postavy jeho najbližších stával sa z neho cudzinec v cudzej zemi. Okrem druhov podobného osudu ma cestu často skrížili vyvrheli ľudskej spoločnosti, hazardní hráči, cigáni, potulní komedianti, či tuláci. Aby nebol podvedený, okradnutý, či okrem majetku pripravený aj o život hľadal spoločnosť seberovných.

Dr. Miloš Jesenský

aktualizácia: 06.02.2017 | počet zobrazení: 309

počet prístupov od 10.02.2007: 432592
počet prístupov dnes: 57