Publikácie

[ späť ]
Publikácie  Publikácie na www.putnici.sk  Tajné projekty Tretej ríše II.

Tajné projekty Tretej ríše II.

Tajné projekty Tretej ríše II.

Kto bol inžinier Schauberger? – Impervium ako strategický materiál – Masakry v podzemných fabrikách a esesácke konvoje smrti – Kriegsmarine pri brehoch Argentíny – Hitlerovské enklávy v Južnej Amerike a tajomstvá UFO – Búrka na Kerguelenách

Už na počiatku vojny mal niekdajší lesný inžinier a nekonvenčný konštruktér Victor Schauberger (1885–1958) plné ruky práce, o ktorej však veľa nevieme. Jedným zo vzácnych svedectiev je výpoveď istého Alojza Kokalyho zodpovedného za dovoz polotovarov a komponentov produkovaných v Nemecku (t.j. v čisto nemeckých oblastiach III Ríše) do viedenskej firmy Kertl zaoberajúcej sa „na návrh najvyšších miest“ výrobou nových pohonných systémov v spolupráci so Schaubergerom. Malo ísť o letecký motor revolučnej konštrukcie – na princípe antigravitácie ako aj pohonný agregát pre ponorky. Kokaly si spomína na jednu z horkou iróniou naplnených poznámok vedúceho pracovníka firmy Kertl, ktorý sa mu na margo istej objednávky zveril týmito slovami:

„Musí to byť pripravené pre pána Schaubergera na návrh najvyšších miest, ale keď sa to skončí, dostanem padáka – počas jedného z predošlých testov jeden z tých podivných vynálezov jednoducho preletel cez strechu fabriky.“

To bol však iba začiatok dlhej cesty, vydláždenej obrovským množstvom problémov. Až počiatkom roku 1945 mohol Schauberger napísať, že „práca na nových motoroch pre ponorky a lietadlá bola dokončená“. K vojenskému využitiu jeho vynálezov však už – vieme prečo – nedošlo.

Nebola to Schaubergerova zásluha, že diskoplány naložené ničivými (zrejme nukleárnymi) bombami nevzlietli koncom vojny na svoje smrtiace misie. On sám bol totiž s existenciou špeciálneho vývojového pracoviska SS- Entwicklungstelle-IV oboznámený až v roku 1943, krátko nato ako dostal od wehrmachtu povolávací rozkaz . Ako veliteľ parašutistickej jednotky strávil istý čas v Taliansku, odkiaľ ho odvelili do vyššej dôstojníckej školy SS v Rosenhugel pri Viedni a neskôr k správe koncentračného tábora Mauthausen. Tu ho privítal neblaho známy Standartenfuhrer SS Ziereis, odovzdal mu osobné pozdravy Heinricha Himmlera, ako aj požiadavku ríšskeho vedúceho k zapojeniu sa do prebiehajúceho výskumu nových druhov pohonu. Schauberger súhlasil pod podmienkou, že si spomedzi väzňov tábora vyberie potrebných špecialistov, ktorí tým aj získajú slobodu. Správa SS súhlasila a celý kolektív presunula do zámku v Rosenhugeli. Keďže nechýbali patričné prostriedky a logistika, vývoj sa rozbehol nevídaným tempom. Keď boli vyriešené prvotné konštrukčné problémy, pristúpilo sa k zhotoveniu prvých lietajúcich prototypov. Skúšky však načas prerušilo bombardovanie základne v Rosenhugeli a následný transport vedcov a výbavy do Leonsteinu pri Linzi.

V prvej fáze boli zostrojené zmenšené modely s priemerom jeden a pol metra, poháňané elektrickým motorom o sile 0,05 KM – keďže sa ich neskôr zmocnili Američania, ich fotografie nie sú verejnosti úplne neznáme.

V druhej fáze mali byť zhotovené dva exempláre – jeden z nich bol vyskúšaný počas letu na začiatku januára 1945, druhý sa do vzduchu vzniesol iba raz, v predposledný mesiac vojny. Jeho štart nebol plánovaný, došlo k nemu v továrenskej hale, vďaka čomu podľahol úplnému zničeniu. Z toho mála, čo sa môžeme dozvedieť, mal byť plášť tohto druhu diskoplánu vyrobený zo špeciálnej zliatiny nazvanej ako „Impervium“. Po spustení pohonu sa objekt spočiatku rozjasnil modrozelenou, pulzujúcou žiarou, ktorá neskôr zmenila farbu na oslňujúco striebristú. V čase letu nebolo prakticky počuť žiaden zvuk.

V jednej zo svojich správ popísal Victor Schauberger testy svojho lietadla nasledujúcimi slovami

"Lietajúci disk, ktorý bol testovaný v lete 19. Januára 1945 v Prahe a dosiahol výšku 15 000 metrov počas troch minút a horizontálnu rýchlosť 2200 km/hod., bol konštruovaný podľa modelu 1.1, vyrobeného v koncentračnom tábore Mauthausen za spolupráce vyberanej skupiny inžinierov a odborníkov na pohonné systémy, ktorí mi boli pridelení spomedzi tamojších väzňov.

Až po ukončení vojny som sa dozvedel od jedného českého robotníka, že vo výskumných prácach sa veľmi intenzívne pokračovalo, ale odpovede na moje ďalšie otázky som už nedostal. Pokiaľ tomu dobre rozumiem, tesne pred koncom vojny bolo zariadenie zničené na Keitelov rozkaz. To boli posledné správy, ktoré sa ku mne dostali.

Do celej záležitosti boli angažovaní niekoľkí špecialisti zbrojárskej výroby, ktorí sa objavili v pražských závodoch krátko pred mojim návratom do Viedne a obrátili sa na mňa s prosbou o demonštráciu výrobných princípov výroby tohto objektu…"

O druhom z objektov, ktorý bol poškodený pri nehode, písal Victor Schauberger 26. Januára 1956 vtedajšiemu ministrovi obrany NSR Straussovi:

„Lietajúci tanier neočakávane vyštartoval, vzniesol sa a následne roztrieskal o plafón. O niekoľko dní neskôr sa objavila skupina Američanov, ktorí budili dojem, že veci rozumejú a všetko prevzali. Neskôr, po veľmi podrobných výsluchoch vedených dôstojníkom vysokej hodnosti, som bol izolovaný a strážilo ma pol tuctu policajtov asi po šesť mesiacov. Značnú časť zo zariadenia našli v mojom dome ruskí vojaci.“

To, že sa zmocnili súčasti technologicky cenného zariadenia Sovietom očividne nestačilo – pre každý prípad pyrotechnici Červenej armády vyhodili do vzduchu aj samotný Schaubergerov príbytok, aby zničili aj to, na čo mohli pri domovej prehliadke zabudnúť …

Posledné dni existencie projektu „Chronos“ a „Laterneträger“ sú zase veľmi úzko prepletené s evakuáciou a depotom tajných zbraňových systémov v rámci operácie „Regentropfchen“ (Dažďová kvapka), ktorá bola súčasťou plánu Martina Bormanna pre prípad vojenskej porážky III. Ríše „General Plan 1945“

Koncom apríla 1945 prerušili výskumné práce v Ludwikowiciach Klódskich. Najcennejšie časti zariadenia boli naložené na palubu lietadla, ostatné bolo zatopené v banských chodbách a ľudia boli premiestnení po súši. Za týmto účelom vzniklo „Komando špeciálnej evakuácie“ (ELF) pod vedením obersturmbannfuh­rera SS Otta Neumanna, pričom transporty osobne organizoval jeho podriadený, funkcionár III. Úradu RSHA Rudolf Schuster. Komando vzniklo z iniciatívy gauleitera Dolného Sliezska Hankeho a svoju činnosť kamuflovalo pod falošným názvom firmy „Nawozy Rolnicze – Oskar Schwartz a syn.“

Do konvoja smerujúceho na západ patrila strážna jednotka Waffen-SS, nemecký vedecký personál nižšieho rangu a skupina väzňov z koncentračného tábora Gross-Rosen. Kolóna dorazila 28. apríla do obce Pattag- Neissebruck v blízkosti Zgorzelca (dnes Potok). Z obáv, že sa svedkovia prísne tajných projektov ocitnú v nepovolaných rukách bolo v tom čase rozhodnuté o fyzickej likvidácii väzňov, ako aj nemeckých technikov s výnimkou „kľúčových“ pracovníkov. Masaker sa odohral v priestoroch podzemnej fabriky v blízkosti uvedenej obce – podobný osud očakával na základe Himmlerovej osobitnej smernice aj väzňov pracujúcich v podzemí Ksiaža a v centrálnej časti „Riese“.

O skutočnom význame tejto zločinnej operácie pri ktorom bolo vyhladených niekoľko tisíc ľudí, sa dnes môžeme len dohadovať. Radi by sme však upriamili pozornosť na údaj, podľa ktorého úrad niekdajšieho komunistického ministra vnútra Moczara obdržal hodnoverné informácie o aktivitách spravodajskej služby NSR týkajúcich sa vyšetrovania projektov „Chronos“ a „Laternenträger“ na území Poľska, a to hneď po rozvinutí nových služobných centrál. Bol napríklad dokázaný fakt, že dvanásť rokov po skončení druhej svetovej vojny prevádzal rozsiahle pátranie generál Gerhard Wessel z Bezpečnostného úradu Bundeswehru (Amt fur Sicherheit der Bundeswehr).

Aj keď ďalšie podrobnosti nie sú známe, môže tento fakt slúžiť ako ďalšia indícia k zdôrazneniu významu, aký sa obom projektom prikladalo a to ešte aj po ukončení bojových operácií.

Naša ďalšia otázka bude smerovať k cieľovým miestam transportu personálu a zariadení, ktorých sa nezmocnili ani Rusi, či Spojenci. Z publikovaných správ vyplýva, že obzvlášť vhodnou cieľovou stanicou sa pre utečencov z Tretej ríše stala predovšetkým Argentína generála Juana Peróna. Pri ďalších úvahách by bolo potrebné uvážiť skutočnosť, že stopy zrejme vedú do centier vedecko-technického výskumu, ktoré sa v Argentíne objavili doslova ako huby po daždi. Menovať môžeme napríklad program termojadrovej syntézy „Projecto Huemul“ pod vedením dr. Ronalda Richtera, skúmajúci možnosť syntézy jadier ľahkých prvkov v podmienkach elektricky nabitej plazmy a vysokého tlaku. Dnes má „Centro atomico Nariloche“ oficiálne už len veľmi málo spoločné s nemeckým výskumom, ale jeho zariadenia na ostrovčeku Huemul vo vodách jazera Nahuel Huapi.

Vystopovať môžeme aj cieľ cesty leteckých konštruktérov Focke-Wulfa na čele s inžinierom Kurtom Tankom, nachádzajúcich azyl v Cordobe, univerzitnom meste s komplexom leteckých závodov. Nemeckí vedci a technici prichádzali aj na iné argentínske lokality: napríklad vývojový kolektív najlepšej raketovej strely HS-293 triedy vzduch – zem bol s kompletnou dokumentáciou a zabezpečením umiestnený v armádnom stredisku Instituto de Investigaciones Cientificas y Technicas de las Fuerzas Armadas v Buenos Aires.

Aj keď sa to bude možno zdať prekvapujúco, v Argentíne (práve tak ako aj v Chile) už dávno pred započatím druhej svetovej vojny existovali rezidentúry abwehru v uzavretých nemeckých enklávach pod dohľadom admirála Wilhelma Canarisa. O strategickom význame nemeckých kontrolných báz v Južnej Amerike nemožno s ohľadom na ich umiestnenie pochybovať, čo sa rovnako týka bojových, ako aj transportných operácií.

Prvá a zrejme aj najviac dôležitá základňa vznikla v blízkosti prístavu Comodoro Rivadavia, 1500 kilometrov juhozápadne od Buenos Aires. Vznikla s podporou nemeckej leteckej spoločnosti „Condor“, založenej v roku 1933 ropnou firmou Astra. So súhlasom miestnych úradov a v dobe, ktorá ešte nepoznala špionážne satelity predstavovala táto lokalita ideálne miesto kontroly zásobovacích trás Spojencov prechádzajúcich v blízkosti mysu Horn, ako aj pre bojové akcie v Indickom oceáne.

Druhá zo základní bola založená v Ohňovej zemi na 54 stupni južnej zemepisnej šírky v rámci operácie „Feuerland“, tretia asi dvesto kilometrov juhovýchodne od Buenos Aires v regióne zátoky Samborombon.

Funkciu ďalších oporných bodov a – ako sa domnievame – dobre zabezpečeného systému základní plnili i niektoré antarktické zátoky. Okrem samotnej pevniny šiesteho kontinentu nacisti využívali aj Kergueleny, antarktické súostrovie asi troch stoviek vulkanických ostrovčekov v Indickom oceáne, dočasne prevzaté od Francúzov. V čase vojny tu prebiehalo zásobovanie nemeckých ponoriek, takže nie je vylúčené, že v roku 1945 práve tu dočasne alebo natrvalo zamierili „oceľové žraloky“ Kriegsmarine. Ak zoberieme do úvahy veľkosť súostrovia a takmer úplnú absenciu záujmu zo strany protivníka (Francúzi tu založili sezónnu meteorologickú stanicu až v roku 1949) mohlo to byť ideálne miesto ukrytia jedného alebo viacerých transportov pokračujúcich ďalej v kurze ku pobrežiu Argentíny, či ku ľadovým hradbám Antarktídy..

Ale o tom až nabudúce.

Dr. Miloš Jesenský

aktualizácia: 06.02.2017 | počet zobrazení: 197

počet prístupov od 10.02.2007: 433013
počet prístupov dnes: 1