Dva mesiace po svojich tridsiatich šiestich narodeninách bola v noci zo 4. na 5. augusta l962 herečka objavená v spálni svojho domu v kalifornskom Brentwoode mŕtva a s telefónnym slúchadlom v ruke. Vyšetrujúci sudca do rubriky o príčine smrti uviedol samovraždu, čím sa tento výrok stal po viac ako tri desaťročia predmetom dohadov okolo spôsobu a príčin smrti ženy, ktorej kúzlu dokázal iba málokto odolať.
Na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov vystúpil americký autor Milo Speriglio po dlhoročnom bádaní a starostlivom pátraní v archívoch so šokujúcim odhalením, podľa ktorého došlo k vražde Marilyn Monroeovej preto, že sa vyhrážala verejným odhalením tajných vládnych aktivít zviazaných s fenoménom UFO, o ktorých jej rozprával pri intímnych príležitostiach jej milenec, prezident John F. Kennedy. Milo Speriglio predložil pre podporu svojho tvrdenia dokument z tajných spisov CIA z 3. augusta 1962, datovaný deň pred údajnou samovraždou hollywoodskej bohyne. Fotokópia priloženého dokumentu obsahuje prepis telefonického rozhovoru, ktorý sa stal pre Marilyn Monroe osudným v nasledujúcom preklade:
Štát : New York
Subjekt : Marilyn Monroe
Dátum: 3. august 1962
Odkazy: Projekt Moon Dust
Zdroje: Odpočúvanie telefonického rozhovoru medzi reportérkou Dorothy Kilgallenovou a jej dobrým priateľom Howardom Rothbergom. /A/odpočúvanie telefonického rozhovoru medzi Marilyn Monroeovou a ministrom spravodlivosti Robertom Kennedym /B/.
Súhrn obsahu:
Pokúsme sa teraz analyzovať text uvedeného dokumentu. Začneme od mien a osôb, ktoré sú v ňom spomenuté: Howard Rothberg patril k okruhu priateľov Marilyn Monroeovej, ktorý ako obchodník so starožitnosťami poznal viacerých fotografov, v ktorých ateliéroch Marilyn často pózovala. Dorothy Kilgallenová bola v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch renomovanou a nezávislou publististkou, ktorá prispievala do mnohých amerických novín a časopisov.23. mája 1955 v jednom zo svojich článkov dokonca písala o tajných výskumoch akéhosi „lietajúceho taniera z inej planéty, ktoré prevádzajú anglickí vedci a letci“. „Môj informačný zdroj mi povedal“, zaznamenala, „že na základe doterajších analýz veríme, že lietajúce taniere majú posádku, ktorej členovia by mali byť menší ako 1,2 metra.“ Mimoriadne závažné je aj heslo „Mesačný prach“ /Moon Dust/ v záhlaví dokumentu pri poznámke „Odkazy“. Iné pramene totiž udávajú, že ide o kódové označenie, ktoré americké vojenské letectvo používa pre zaisťovacie práce pri zrútení objektov mimozemského pôvodu.
Už v roku 1954 existovala supertajná jednotka veliteľstva protivzdušnej obrany /AISS/ so sídlom vo virginskom Fort Belvoir, ktorá sa špecializovala na registráciu fenoménu UFO v americkom vzdušnom priestore. Podmienky práce na projekte „Mesačný prach“ špecifikovalo tajné memorandum Velenia spravodajskej služby kontinentálneho letectva /AFCIN, Air Force Continental Intelligence Command/ z 3. novembra 1961, ktoré prikazuje „zamestnanie kvalifikovaných bádateľov, ktorí budú môcť z pohotovostnej základne čo najrýchlejšie vykonať záchranné práce a prieskumy neidentifikovaných lietajúcich objektov, sovietskych kozmických lodí, systémov zbraní alebo zvyškov takejto výzbroje priamo v teréne. K tomu budú zostavené vysokokvalifikované pohotovostné oddiely zložené z troch mužov, a to jazykovedca, technika a skúseného odborníka tajnej služby ako vedúceho. Každý z nich musí byť skúseným letcom. V intenzívnom pracovnom programe by mal byť každý účastník oboznámený s pracovnou oblasťou svojich kolegov, aby sa oddiel takýmto spôsobom stmelil do optimálne fungujúcej jednotky.“
Na nátlak senátora Jeffa Bingamana priznalo letectvo existenciu projektu „Mesačný prach“ prehlásením zo 14.4.1993, súčasne však uviedlo zavádzajúcu informáciu o jeho zrušení, keďže dnes operuje pod hlavičkou Leteckého spravodajského oddielu /Detachment 4, 696th Air Intelligence Group/.
Pokiaľ sa vrátime do prelomu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, môžeme si položiť otázku, čo všetko sa mohla Marilyn dozvedieť o prítomnosti inej civilizácie na našej planéte od Johna Kennedyho, ktorý bol informovaný tajnou komisiou MJ-12. Naše pátranie začneme od spôsobu, akým sa Marilyn Monroeová mohla dozvedieť o týchto utajovaných skutočnostiach. V tomto prípade to nebude až také zložité, kedže o jej intímnych vzťahoch s Johnom a Robertom Kennedyovcami nemlčí ani jeden z početnej plejády životopiscov, či už Marilyn alebo klanu Kennedyovcov. Niektorí z nich dokonca napísali, že v roku 1962 javila herečka príznaky gravidity, nie je však známe,či išlo o dieťa Roberta alebo Johna. Vo všeobecnosti panuje mienka, že práve John Kennedy v snahe zainponovať akýmsi zvláštnym spôsobom svojej milenke v slabej chvíli prezradil mnohé zo štátnych tajomstiev, ktoré sa nakoniec ocitli v herečkinom „Červenom denníku“, o ktorom ešte bude reč.
Otázka prenosu, či skôr úniku informácií by bola teda objasnená. Ako je to však so samotným obsahom? Anglický bádateľ Jon King, spisovateľ a vydavateľ časopisu „UFO Reality“ dáva túto odpoveď: " Existuje skutočne celá rada dôkazov, že prezident John F. Kennedy bol zastrelený preto, že sa odvážil prekročiť modus operandi svojich vlastných poradcov – že bol vyradený z hry preto, že sa odvážil postaviť tajnej, mimozemšťanmi sponzorovanej vláde, vďaka ktorej sa dostal k moci."
Keď sme teda vyriešili otázku prenosu a obsahu informácií, ostáva nám len posledné ohnivko z reťazca indícií, ktoré nás privedie k myšlienke, že Marilyn Monroeovú naozaj zavraždili spôsobom, ktorý mal budiť dojem, že spáchala samovraždu. Kľúč k rozriešeniu záhady predstavuje denník viazaný v koži, do ktorého si herečka zapisovala svoje dôverné zážitky, týkajúce sa predovšetkým Roberta a Johna Kennedyovcov. V dokumente, ktorý publikoval Milo Speriglio je označený ako „denník tajností“ /„diary of secrets“/, iné pramene hovoria aj o „Červenom diári“ podľa farby jeho viazania. Do zápisníka si Marilyn okrem zmienky o projekte „Mesačný prach“ zaznamenala i ďalšie podrobnosti intímneho charakteru, ktoré by sa skôr hodili k farbe jeho obalu a ktoré svojou dôvernosťou ohrozovali kariéru viacerých politických prominentov. Napriek tomu k tragickému zakončeniu stačila už len prvá spomínaná informácia, ak si uvedomíme, že práca komisie Majestic 12, dohliadajúcej na výskum zaistených mimozemských objektov bola a je v USA obklopená klauzulou prísne stráženého štátneho tajomstva.
Začiatkom deväťdesiatych rokov sa na smrteľnej posteli priznal 68– ročný Ray Huntley Martin, bývalý vlamač, ktorý sa takmer tri desaťročia skrýval v Mexiku popísal svoju účasť na vražde Marilyn Monroe a objasnil okolnosti, ktoré k tomu viedli.
Martin pod prísahou vypovedal: „Vtedy som mal tridsaťdeväť rokov a vo vlámačskej branži som si vydobyl dobré meno. V jednom bare v Santa Monike ma Mixer predstavil dvom mužom. Povedali mi, že si ľahko môžem zarobiť dobré peniaze, musím len otvoriť vchodové dvere pri jednej akcii. Nikto vraj nebude doma, iba majiteľka. Istá žena – tá však zvykne brať silné prášky na spánok – bude teda celkom určite spať. Ponúkli mi päť tisíc dolárov. Polovicu mi dali hneď, druhú mi sľúbili po práci. Pre tie peniaze som však nikdy neprišiel, pretože som sa neskoršie dozvedel, čo sa vlastne stalo a peniaze poznačené krvou som nechcel. Táto dohoda medzi nami sa zrodila dva dni pred hrozným činom. 5. augusta v noci som sa dostal veľmi ľahko do vytipovaného bytu. Moja práca spočívala v otvorení dverí a bola hotová o pár minút. Už vnútri som sa z jedného kúta pozeral cez pootvorené dvere do izby, čo robia ostatní – keďže som dvere musel po akcii zamknúť presne tak, ako boli zavreté pred vlámaním. V spálni na posteli ležala krásna žena. Bola nahá. Do tváre som jej nevidel, lebo ležala na bruchu. nemal som ani len najmenšie tušenie, kto to môže byť. Jedného z dvoch páchateľov volali Clevelandský Tony, druhého som musel oslovovať ako Doki. Tony pomerne za krátky čas našiel v nočnom stolíku hľadaný červený záznamník a potom spod kobercov a lámp vybral skryté mikrofóny, ktoré boli rozmiestnené aj v posteli, pri oknách a v telefóne. Všetko teda odstránil aj s mikromagnetofónmi.“
Prevedenie vlastného zločinu popísal Ray H. Martin nasledovnými slovami: „Tony si vybral z vrecka akési tablety, ktoré rozsypal po byte, potom do ruky spiacej ženy strčil kúsok fólie a trocha rozhádzal veci v byte. Po tomto si Doki vybral z vrecka injekčnú striekačku. Iba vtedy som sa dovtípil, že sa tu chystá vražda, ale už sa tomu nedalo zabrániť. Bál som sa, že aj mňa zabijú. Doki pichol injekciu s neznámou tekutinou spiacej pod necht a potom aj druhú injekciu, tentoraz do konečníka nahej ženy. Nešťastníčka spala hlboko od práškov, ktoré brala na spánok, nemala teda žiadnu šancu, aby sa prebudila. Doki to robil profesionálne, bolo vidieť, že tomu naozaj rozumie. Potom položili vedľa nej telefónne slúchadlo a zasvietili lampy, aby všetko nasvedčovalo na samovraždu. Po tom všetkom som opäť zavrel dvere tak, ako boli, a zmizli sme do auta. Tu sa ma Tony opýtal, či viem, u koho sme boli. Okamžite mi vyschlo v hrdle, iba som krútil hlavou, že neviem. "Teraz sme odstránili Marilyn Monroeovú“, povedal mi so smiechom. V blízkosti môjho bydliska ma vysadili z auta a povedali mi, aby som sa na druhý deň zastavil pre zvyšných 2500 dolárov. Keď po smrti Marilyn vypukla tá obrovská panika medzi jej fanúšikmi a policajtmi, rozhodol som sa, že zmiznem a budem sa skrývať. Sadol som si teda do auta a zastavil sa až v Mexiku."
Ako dokazuje jedna z nových monografií Mila Speriglia a Adely Gregoriovej „Krypta 33“, nazvanej podľa miesta, na ktorom bolo uchovávané telo Marilyn Monroe v márnici Los Angeles, predstavuje jej smrť stále zložité klbko faktov, záhad a hypotéz, ktoré dodnes čaká na rozmotanie. Napriek tomu sa zdá, že práve osobný denník Marilyn obsahujúci aj informácie o tajných vládnych výskumoch UFO, bol predmetom, ktorý definitívne spečatil jej osud.
Keď sa pozeráme na fotografie tejto Venuše strieborného plátna nemôžeme si napriek krikľavému červenému rúžu, dlhým falošným riasám a čiernym linkám rámujúcim jej oči nevšimnúť zvláštnu kombináciu nostalgie a oduševnenia v jej pohľade.
Aké tajomstvo skrývala Marilyn?
Popoluška bola pozvaná na bál, na ktorýtak dlho a neradostne čakala. Vošla na parket, okúzlila a opäť ustúpila do temnoty…
Dr. Miloš Jesenský