Publikácie
Záhady britských alchymistov
Roger Bacon sa narodil v roku 1214 v Ilchestri v Anglicku, doktorát z teológie získal o dvadsaťšesť rokov v Paríži, kde na artistickej fakulte vyučoval asi do roku 1247. Neskôr sa vrátil do Anglicka, kde sa venoval experimentálnemu bádaniu a v roku 1250 vstúpil do rehole františkánov. Po skončení filozofických štúdií bol opäť vyslaný okolo roku 1257 do Paríža a vo Francúzsku zostal až do svojej predpokladanej smrti v roku 1292. Nezvyčajnosť a originálnosť jeho myšlienok vzbudili nedôveru predstavených, ktorí mu neskôr zakázali vyučovať i publikovať. Napriek tomu vďaka ochrane, ktorú Baconovi poskytol pápež Klement IV. uzreli svetlo sveta mnohé dôležité a významné diela ako trilógia Opus maius, minus et tertium (1265–1268), rozsiahla encyklopédia z rokov 1271 – 1276 Compendium philosophiae a prírodovedne orientované spisy Libellus de alchymia, Speculum alchymiae, Theathrum chymiscum, Alchymia maior a i.
Prorok ďalekej budúcnosti
„Je možné postaviť také prístroje, s ktorých pomocou sa tie najväčšie koráby, ktoré bude riadiť jediný človek, budú pohybovať rýchlejšie ako lode plné námorníkov … Je možné postaviť povozy, ktoré sa budú pohybovať neuveriteľne rýchlo bez prispenia zvierat … Je možné postaviť lietajúce stroje, v ktorých pokojne sediaci a premýšľajúci človek bude tepať vzduch svojimi umelými krídlami ako vták … a tiež stroje, ktoré umožnia človeku chodiť po morskom dne …“
Na tieto priam neuveriteľné proroctvá jednotlivých prejavov technického pokroku, ktoré sa však mali nesmelo objaviť viac ako pol tisícročia neskôr a obsiahnuté v traktáte „Svedectvo brata Rogera Bacona o tajných účinkoch umenia a prírody a o ničotnosti kúziel“ reaguje vynikajúci francúzsky medievalista F. van Steenberghen nasledujúcimi slovami: „prvá polovica trinásteho storočia je obdobie, ktorého štúdium má pre historika stredovekého myslenia neobyčajne veľký význam. Z hľadiska historiografie je potrebné upozorniť, že je to obdobie pomerne málo preskúmané a že nové objavy, ku ktorým neustále dochádza, menia závažným spôsobom predstavy, ktoré sme si o ňom až doteraz robili.“
„Nadbytok fantázie“, napísal Arthur Clarke, popredná osobnosť svetovej science-fiction, „sa vyskytuje omnoho vzácnejšie ako jej nedostatok. Keď sa to niekomu stane, zvaľujú sa na neho všetky možné hriechy a nešťastie. Výnimku tvoria dostatočne rozumní proroci, ktorí svoje predpovede zverujú papieru a nesnažia sa ich uviesť do života. K tejto kategórii patria všetci autori vedecko-fantastickej literatúry, historici uvažujúci o budúcnosti, tvorcovia utópií a obaja Baconovia, Roger a Francis.“ „Tieto dve mená“, komentuje Clarkeho slová ruský literárny vedec Vladimir Gakov, „nie sú spoločne so spisovateľmi science fiction uvádzané náhodou. Obaja si totiž krásne porozumeli aj cez priepasť štyroch storočí, ktorá ich delila.“
Od Rogera k Francisovi
Vzťah, ktorý je intuitívnym postrehom Gakova má o to väčšiu cenu, že onú tradíciu, ktorá spája Rogera Bacona s Francisom Baconom, zakladateľom moderného anglického empirizmu možno sledovať v prepadlisku dejín po veľmi konkrétnej stope. Ide o zdôraznenie potreby prírodovedného poznania, ktoré bolo charakteristickým znakom oxfordskej univerzity po celé stáročia a meno spojovacieho článku znie Robert Grosseteste (1170–1253), učiteľ a primárna osobnosť Oxfordu v prvej polovici trinásteho storočia. Práve od neho prevzal roger bacon úctu k matematike, prírodným vedám a hlboký zmysel pre filológiu, čo všetko neskôr ovplyvnilo jeho samotnú tvorbu.
Bude nás preto po týchto poznatkoch prekvapovať, ak štyristo rokov po záhadnom mužovi v hábite františkánov podľahne aj jeho menovec víziám technologických zázrakov na svoju dobu nevídaných ? Francis Bacon (1561–1626) totiž v roku 1623 napísal a v roku 1627 vydal ako súčasť veľkolepo koncipovaného diela Historia naturalis pojednanie „Nová Atlantída“, v ktorom okrem samotnej myšlienky stálych zmien, ktoré do ľudského života prináša veda a technika nachádzame prekvapujúce detaily. Témou jeho knihy je cesta údajne reálnych ľudí, ktorá ich privedie na ostrov Bensalem – Novú Atlantídu – nachádzajúci sa uprostred Tichého oceánu. Svet technických možností, aké nachádzajú návštevníci na ostrove Bensalem je skutočne udivujúci – analogicky s dnešným stupňom rozvoja civilizácie by sme mohli hovoriť o chladiacich boxoch na konzervovanie potravín, o biologických hibernizačných experimentoch, sledujúcich predĺženie ľudského života, o vedeckých laboratóriách a fyzikálnych pracoviskách, nových dopravných prostriedkoch … a to všetko s neotrasiteľnou dôverou v reálnu perspektívu podobného technického vývoja ľudstva.
Nebezpečné myšlienky
Pokúsme sa ešte raz zamyslieť, hoci si len zbežne predstaviť, čo to všetko znamenalo v roku 1627, ktorý je len štvrť storočia vzdialený od chvíle, kedy v Ríme vzbĺkla hranica, na ktorej sväté ofícium upálilo Giordana Bruna. Na formuláciu základných princípov mechaniky budeme musieť počkať ešte pol, na prvé balóny bratov Montgolfierovcov dokonca poldruha storočia, zatiaľčo náš lord kancelár už uvažuje vo svojej pracovni o ponorkách, lietadlách, rýchlom spojení na diaľku, nových spôsoboch metalurgie v peciach, kde sa dosahuje teploty Slnka, umelých hnojivách, ale aj o syntetickej strave – do detailov študuje rôzne spôsoby prepojenia gigantických magnetov s energiou vodopádov a oznamuje svetu, že sa celkom určite objavia metodiky pre oživovanie práve zomrelého človeka !
K tomu, aby sme sa teraz pokúsili odhaliť tajomstvo tejto pestrej – a pre bohatstvo nápadov v tej dobe priam neuveriteľnej invencie, potrebujeme aspoň hypoteticky podchytiť jej možné podklady, či východiska. No a v tejto súvislosti nebude na škodu upozorniť na fakt, že v bežnej praxi sa slová ako „vynález“ a „vynaliezať“ považujú za synonymické k výrazom „objav“, či „objavovať“. To však nemusí však byť vždy pravdou, keďže objaviť určitú vec sensu stricto znamená podľa Rousseaua „sňať z nej rúško, ktoré ju zakrývalo, čo zároveň potvrdzuje, že vec existovala už dávno predtým, ako bola objavená“.
„Technologickú extázu“ oboch Baconov, Rogera i Francisa, by bolo možné pripísať na vrub práve fenoménu týchto stretnutí s realitou, ktorá existovala, aj keď nebola ešte oficiálne objavená. Na záver pridáme ešte jeden zaujímavý prípad vybraný z knihy známeho francúzskeho vedca a spisovateľa Jacqua Bergiera „Víza na inú Zem“, kde pripomína epizódu zo života nie príliš významného autora memoárových próz zo sedemnásteho storočia, sira Johna Evelyna. Hneď na tomto mieste treba upozorniť, že jeho „Pamäti“ sú odbornými kruhmi bežne používaným prameňom k poznaniu histórie dobovej Británie a nikdy nebol pristihnutý in flagranti pri omyle, či mystifikácii. Čo si však máme myslieť o nasledujúcej Johnovej historke ?
Príhoda sira Johna
Jedného dňa popoludní, keď sir John Evelyn stál pri návšteve Ríma na nejakom zastrčenom námestíčku a napchával si fajku, stretol akéhosi taliana, alebo presnejšie niekoho, kto v sebe nezaprel južanský, či východný pôvod a ten mu ukázal skvostný prsteň. Keď si ho zbežne prehliadol, zbadal, že v drahokame tohto šperku pulzuje v jednom bode oslepujúci oheň. Vtedy neznámy priložil svoj prsteň k Evelynovej fajke a zapálil ju, aby mu hneď oznámil, že je na predaj a hneď navrhol i cenu. Evelyn, ktorému sa ako dobrému škótovi na cestách videla suma privysoká ponúkol protinávrh, ale dočkal sa len lakonickej odpovede pri odchode neznámeho: „Mylord, ja sa nikdy nedohadujem.“
Záver si vieme aj domyslieť. Evelyn za ním uteká, ale neznámy sa mu čoskoro nato beznádejne stráca v dave. „Stavím sa“, komentuje epizódu Jacques Bergier, „že ani s najmodernejšou technikou, dokonca ani so zariadením zvyšujúcim statickú elektrinu tak, ako magnety posilňujú magnetizáciu, dokonca ani s rádioaktívnymi izotopmi nevloží nikto do drahokamu v prsteni energetický zdroj, ktorý by mohol zapáliť fajku. Cigaretu možno, ale fajku nie. Teda ? Odkiaľ ten vynálezca – predpokladáme, že Evelyn videl samotného vynálezcu – mal svoj prístroj ?“
Netušíme, a myslím, že sotva sa to aj niekedy dozvieme…
Dr. Miloš Jesenský
počet prístupov dnes: 220