Dr. Miloš Jesenský

Všetky moje ženy

Z času, kedy som bol ešte malým chlapcom (a to nemohlo byť až tak dávno, pretože mnoho z toho chlapca ešte vo mne zostalo) mám veľmi živé spomienky na rieku. Ležím na jej brehu, hlava vystrčená z lopúchov ponad korene pokrútenej vŕby a pozerám do pomaly tečúcej vody. Jej dno tvorí mozaika z piesku a okruhliakov, ktoré sa v prúde menia, akoby sa neustále hýbali a presúvali. Vo vode sa mihajú svetlá a tiene, ako aj desiatky drobučkých rybičiek plávajúcich v húfoch akoby trhanými pohybmi.

Zdá sa, že desaťročný chlapec zabudol na celý svet, leží na brehu, hlava medzi lopúchmi a ruky ponorené. V tejto chvíli túži iba po tom, aby sa dotkol aspoň niektorých z tých tajuplných vodných tvorov, maličkých ráčikov, či striebristých rybiek, ktoré síce plávajú k jeho dlaniam, ale chytiť sa nenechajú. Ostávajú neuchopiteľné, tak ako svetlo a tieň, tečúca voda, alebo spomienky na detstvo.

„Miloško!“ Z diaľky dolieha ten najmilovanejší hlas na svete. Malý chlapec však hneď neodpovedá tak, akoby to urobil dnes už dospelý. Ďalej pozerá do rieky, na kamene, na rybky, na odraz oblohy na hladine. Ešte chvíľu …

Súbor na stiahnutie momentálne nie je k dispozícii.