Dr. Miloš Jesenský

[01x02] Hniezdo (Squeeze)

Mulder a Scullyová prenasledujú mutanta Eugene Toomsa, ktorý sa vždy po troch desaťročiach preberá z anabiózy, aby spáchal vraždu a zmocnil sa pečene svojej obeti, ktorú vzápätí pojedá. Stav, ktorý umožňuje Toomsovi perzistovať po celé desaťročia ma nájbližšie k biologickému termínu hibernácie, nazývanej tiež anabióza. Aká je vlastne jej podstata?

Ako je známe, dokážu niektoré organizmy upadnúť do zvláštneho stavu, aby sa vyhli nepriaznivým životným podmienkam a ukryjú sa na určitú dobu na miestach, kde ich nemôže odhaliť ich prirodzený nepriateľ a kde teplota neklesá pod bod mrazu. Medzi zástupcami rôznych druhov vyšších cicavcov, ktoré upadajú do anabiózy rozoznáva biológia nepravé a pravé hibernanty. Do prvej skupiny patria napríklad jazvec a medveď, teda zvieratá, ktoré v tomto stave zotrvajú relatívne krátku dobu. Ich telesná teplota sa zníži iba o 3°C, pulz a rytmus dýchania sa spomaľuje iba nepatrne.

Pravé hibernanty /syseľ, škrečok, svišť/ predstavujú mimoriadne vhodné objekty pre štúdium tohoto zvláštneho javu, kedže sa hodnoty charakterizujúce frekvenciu ich dýchania, pulzu a telesnej teploty znižujú na najnižšiu možnú hranicu. Tak napríklad u škrečka klesá teplota až na neuveriteľných 10°C /najnižšia teplota na ktorú znížili telesnú teplotu človeka a potom ho oživili je 9°C/. za tohoto stavu sa frekvencia dýchania zníži priemerne o 90% /8 vdychov namiesto 80 za minútu/ a činnosť srdca je minimalizovaná natoľko, že by pri poranení jedinec spočiatku ani nekrvácal. Prebudenie z hlbokej hibernácie trvá dve až štyri hodiny.

Moderné experimenty ukázali, že pri schladení pod 10°C sa väčšina biochemických reakcií spomalí natoľko, že organizmus už prakticky nežije. zachovaním určitej tepelnej hranice možno potom predsa živý organizmus udržiavať v stave anabiózy po dlhší čas. Pokusy so škrečkami objasnili, že po depresii teploty okolia sa ich metabolizmus zníži o 75%. Aj keď dopsiaľ nie je známe, aká je bezprostredná príčina vyvolania latentného stavu, mnohí vedci sa domnievajú, že už v blízkej budúcnosti bude možné imitovať fyziologické mechanizmy vedúce k zimnému spánku zvierat a vyvolať ho na ľubovoľnedlhú dobu aj u človeka. Keďže sa o podstate anabiózy napriek pokročilým výskumom ešte toho veľa nevie, nemožno pokladať za vylúčené, že v niektorých prípadoch sa toto zbožné želanie kryogenikov uskutočňuje i spontánne, tak ako v prípade genetického monštra Eugena Toomsa.

Arthur Clarke vo svojej knihe „Profily budúcnosti“ datuje rok 2050 ako termín zvládnutia technológie hibernácie. je však možné, že sajeho odhad ukáže byť značne pesimistický, keďže už teraz sa uvažuje, aby nočná anabióza nahradila normálny spánok. Ľudské srdce totiž denne prečerpá zhruba 10 ton krvi oproti odporu 150 centimetrového stĺpca vody. Ako uvádza anglický biológ Gordon R. Taylor, mohla by nočná hibernácia predĺžiť ľudský život – ak by sa totiž podarilo vďaka nej znižiť srdcovú frekvenciu na 10% normálnej frekvencie 70 úderov za minútu, srdcový sval by sa podstatne menej opotreboval.