Mulder a Scullyová bojujú s počítačovým systémom Brada Wilczeka, ktorý začne napriek všetkým pravidlám kybernetiky z pudu sebazáchovy, aby zachránil svoju existenciu. V tomto dieli sa teda podobne ako v Clarkovom románe a filme „Vesmírna odyssea“ stretávame s umelou inteligenciou, ktorá ovláda administratívnu budovu firmy „Eurisko“ vo virginskom Crystal City, ako jeden obrovský organizmus. Prostredníctvom snímačov a ďalších periférnych zariadení je počítač v úlohe „mozgu“, ktorý vyhodnocuje signály každého druhu a prostredníctvom výkonných mechanizmov ovláda všetko dianie v budove.
Jeho všadeprítomné oči predstavujú desiatky televíznych objektívov, nervy kilometre káblov elektrického vedenia, cievny systém potrubia s vodou a plynom, pľúca klimatizačné systémy, svaly a šľachy hydraulické zariadenia a kostru železobetónový skelet vežiaku. Porovnanie s ľudský mozgom je v prípade operačného systému naozaj adekvátne. Zostrojenie počítača nás už v štyridsiatych rokoch presvedčilo o možnosti mysliacej funkcie zariadenia pozostávajúceho z tisícov navzájom pospájaných komponentov. Práve tak sa skladá i mozog z oveľa väčšieho počtu navzájom prepojených neurónov, ktoré pôsobia ako spínače, podobne ako v počítači. Mozog sa tak javí ako nesmierne výkonný počítač so systémovým prenosom elektrických signálov na základe veľmi komplikovaných histochemických spojení.
A tu sa dostávame k téme, ktorá inšpirovala scenáristov tejto časti seriálu – strach, ba vlastne posvätná hrôza, akú vzbudzuje umelý intelekt. Ako dokazujú psychológovia, má tieto obavy na svedomí hlboko zakorenená nedôvera, aká sprevádza naše prvé stretnutie s neznámym človekom, ktorý pre nás môže predstavovať fyzickú, emocionálnu, psychickú alebo spoločenskú hrozbu. Ako sa teda v tomto prípade zachovať ?Tento atavizmus je teda základnou príčinou toho, prečo sa mnohí z nás nielen obávajú psychicky narušených ľudí, ale aj počítačov. Nemáme skúsenosti s požiadavkami, ktoré sú tak odlišné od ľudských potrieb, ba čo viac, nedokážeme im často ani porozumieť ! Sialenec v nás vyvoláva pocity hrôzy a bezmocnosti hlavne tým, že v konvenčnej komunikácii nereaguje alebo reaguje opačne, či nepredvídateľne. Do podobnej, i keď znesiteľnejšej situácie sa dostávame, keď sa prvýkrát pokúšame pracovať s novým prístrojom /hoci i novým kuchynským spotrebičom/ a ten sa zachová tak, ako by sme to nečakali.
Naše antropocentrické myslenie spôsobuje, že k „mysliacemu stroju“ pristupujeme ako k človeku, očakávame od neho typicky ľudské reakcie a následne dospievame k hrozivému zisteniu, že ide o spoločníka bez emócií, bez možnosti vnímať bolesť, ktorú môže eventuálne spôsobiť a svoje konanie prevádza v rámci chladnej kalkulácie a matematických metód. Bolo by samozrejme možné, aby sme počítači venovali do vienka repliku ľudských emócií, aby sa v kontakte so svojím ľudským partnerom správal predsa len trochu humánnejšie. Ak však nebude programovanie ideálne / a to asi nebude /, situácia sa iba zhorší a hrozba agresie proti človeku zvýrazní.
„Bude to, ako keby sme mali psa s nestálymi náladami, normálne priateľského, ale občas schopného uhryznúť aj svojho pána“, prirovnáva Gordon Rattray Taylor. Napriek záplave zlovestných a krvilačných robotov, ktorá sa na nás valí z literatúry a filmov science-fiction nás však odborníci uspokojujú troma zákonmi robotiky, ktoré budú vraj v budúcnosti krédom každého inteligentného stroja:
Obavy z nepredvídaných reakcií „strojovej inteligencie“ však budú dlho prežívať aj po rokoch prijateľného spolunažívania ľudí a ich strojov. Preto nemožno pokladať za vylúčené, že sa v novinách budúcnosti objavia správy s titulkami typu : „OMYL POČÍTAČA ZAPRÍČINIL POŽIAR VO VEŽIAKU“, „POŠKODENÝ ANDROID ZABIL NIEKOĽKO ĽUDÍ“, či dokonca „PRERUŠENÝ SOBÁŠ: NEVESTA NEBOLA ČLOVEK!“