Mulder a Scullyová vyšetrujú tajomné sabotáže amerického kozmického programu za ktorými stojí akási nepoznaná sila. Leitmotívom príbehu sa stáva záhadná „Tvár z Marsu“, čiže známa fotografia sondy Viking /foto NASA z roku 1976/, ktorá zachytáva kamennú hlavu s priemerom 1,5 km z marťanskej púšte v Cydonii. Podľa názoru viacerých expertov ide o obrovský portrét ľudskej tváre lemovanej akýmsi hladkým egyptským účesom. Spod vysokého čela jej vystupujú kontúry nosa a hlboko vpadnuté oči,ústami napoly ukrytými v tieni, pohráva tajuplný úsmev niečo ako úsmev marťanskej Mony Lisy.
Motív stretnutia kozmickej lode s „tými, ktorí si neprajú byť poznaní“ nie je v histórii kozmonautiky ničím výnimočným, i keď informácie o týchto udalostiach iba málokedy prenikli na verejnosť. Stretnutia s neznámymi lietajúcimi objektmi hlásili napríklad astronauti z Gemini 4 a 12, Faith 7 a lunárne misie Apollo 7 a 12. Populárne sa však stalo predovšetkým Armstrongove hlásenie z Apolla 11 o prítomnosti umelých objektov na Mesiaci. Neznáme lietajúce objekty sprevázajúce lety kozmických lodí sa dokonca podarilo i fotograficky zachytiť : jeden z prvých, kto zhotovil snímok lietajúceho taniera na obežnej dráhe bol James McDivitt, keď na palube Gemini 4 prelietaval 4. júna 1965 nad Havajskými ostrovmi. Fotografie mimoriadnej kvality vyhotovili Frank Borman a James Lovell, ktorí zase z paluby Gemini 7 spozorovali 4.decembra 1965 vo vzdialenosti trištvrte kilometra od svojej lode dva neznáme objekty. V nasledujúcom roku mali také isté šťastie James Lovell a Edwin Aldrin, piloti v Gemini 12. Posádka Apolla 8 fotografovala neznámy lietajúci objekt, ktorý ich sprevádzal na spiatočnej ceste k Zemi od Mesiaca v decembri 1968 a podobnú príležitosť mali aj ich kolegovia Thomas Stafford, Eugene Cernan a John Young z Apolla 10 v máji 1969. Za pria „husársky kúsok“ možno označiť aj výkon Edwina Aldrina z Apolla 11, ktorý urobil fotografie dvoch UFO v čase pristátia na Mesiaci dňa 20. júna 1969.
Z novších pozorovaní sa stretla so zvláštnym objektom posádka raketoplánu STS 73, ktoré akoby vypadlo z filmového scenára. 5. novembra 1995 o 2.O5 SEČ ohlásila jedna z astronautiek úplne zreteľne na kanáli NASA v priamom prenose: „Máme UFO“. Potom bolo vysielanie prerušené a preladené na tajný kanál – zápletka ako vyšitá pre niektoré z budúcich pokračovaní Aktov X.
Sabotáže kozmického programu raketoplánov neboli ani v skutočnosti výnimkou. Podozrivé je už to, že po havári raketoplánu Challenger v roku 1986, keď sa začao hovoriť, že v tejto tragédii mohli mať prsty i mimozemšťania, nikto nevypúšťal objekty do vesmíru po dlhých dva a pol roka. Americká armáda bola na raketoplánoch rovnako životne závislá ako NASA a predsa napriek naliehavej potrebe vynášať satelity na orbitu, boli ďalšie lety zrušené
V súvislosti s tajomnou tvárou na Marse a mysterióznymi sabotážami amerického kozmického výskumu je potrebné povedať, že z celkového počtu 25 amerických a ruských sond vysielaných k Marsu sa drvivá väčšina jednoducho stratila alebo prestala pracovať. Známy je najmä prípad ruskej sondy Phobos 2, ktorá prerušila spojenie v marci1989, ale stačila ešte odvysielať záhadné snímky s tienom diskovitého tvaru, či zlyhanie sond Mars Observer v roku 1993.
V závere sa vráťme k Mulderovmu nekrológu za samovraždou podplukovníka Belta: „Niečo ho ovládlo. Niečo čo videl vo vesmíre, niečo čo si očividne neprialo spoločnosť.“ Myslím si, že s Mulderom možno súhlasiť. Niekto alebo niečo vo vesmíre si naozaj neželá našu spoločnosť.