Dr. Miloš Jesenský

[01x20] Toomsov návrat (Tooms)

Z baltimorského psychiatrického ústavu v Marylande prepustia Eugena Toomsa, známeho z tretej časti. V nej sa predstavil ako mutant, ktorý každých tridsať rokov zavraždí päť obetí, aby mohol konzumovať ich pečeň.
Prečo práve pečeň? Pokiaľ vezmeme do úvahy nedostatok biogénnych látok, ktorý mohol po rokoch prebudiť Toomsa k životu a prinútiť ho vyrovnať si metabolický deficit, javí sa táto najväčšia žľaza v tele človeka ako skvelá zásobareň živín, glykogénu, vitamínov a enzýmov.

V súvislosti s týmto dielom by sme mohli ešte poukázať na schopnosti niektorých jogínov, ktorí sa v stave katalepsie /čiže svalovej strnulosti/ nechali zaživa pochovať a pod zemou strávili aj niekoľko rokov. V tridsiatych rokoch bol týmto umením preslávený Tahra-bej, ktorý svoje pokusy uskutočnil pod dohľadom komisie lekárov a prírodovedcov. Do stavu strnulosti sa dostával pomocou špeciálnych cvikov – stimuláciou niektorých nervových dráh a zvinutím jazyka smerom dozadu tak, aby upchal ústie dýchacej trubice. Skôr ako do tohto stavu vstúpil, naprogramoval si metódou autosugescie čas svojho prebudenia.

Historicky je doložený pokus z roku 1899, keď bol v egyptskej Tante zaživa pochovaný fakír v stave katalepsie, ktorý určil, že sa nezobudí skôr ako 17. mája 1925. Keď ho po 26 rokoch /!/ vykopali, zistili, že skutočne žije. telo bolo neporušené a zdravé, orgány funkčné, stratil iba schopnosť reči. Zdá sa teda, že tridsaťročný „zimný spánok“ Toomsa nie je až takým nezmyslom, ako by sa mohlo zdať. Regeneračnú schopnosť katalepsie objavili už pred stovkami rokov egyptskí derviši. Zistili, že pokiaľ je človek takto pochovaný v zemi jeden až tri dni, dostane sa mu priam zázračného posilnenia a uzdravenia. V Egypte sa vraj kedysi zločinec namiesto trestu smrti odsudzoval k dlhému obdobiu pochovania, keď jeho organizmus predtým účelne pripravili derviši. Dĺžku pochovania menili podľa povahy zločinu. A tak prišli na to, že i keď im tento trest skracoval život, mnohí z nich boli na druhej strane vyliečení z najrozmanitejších chorôb, keď ležali v teplom piesku.

Schopnosť upadnúť do katalepsie a nechať sa na istý čas zaživa pochovať je neoddeliteľnou súčasťou výcviku fakírov, ktorý sa prostredníctvom neho usilujú získať dôkaz ovládania vlastnej mysle a tela. Podľa bádateľa a publicistu Andrija Puharicha sa fakír usiluje úplne kontrolovať štyri životné stavy: bdenie, spánok, snívanie a klinickú smrť prostredníctvo katalepsie, ktorú si sám privodí. Pri dočasnoch pochovaní do hrobu sa potom údajne nachádza v stave hlbokej meditácie.

Nie je známe kde sa prvýkrát objavila technika pre vyvolanie a kontrolu tohoto pre organimus medzného spôsobu prežívania. Lekár a biológ dr. James Braid v dnes už takmer klasickom diele

„Správy o tranze a ľudskom zimnom spánku“ cituje z perzského tradičného textu „Dabistan“ : „Je stálym zvykom jogínov, že sa sami pochovajú, keď ich postihne choroba“. To opäť potvrdzuje domnienku, že vlastné pochovanie zaživa vzniklo pôvodne jako forma liečenia chorôb.

V knihe „Viacero vecí“ sa zase americký prírodovedec dr. Ivan Sanderson zmieňuje o fakírovi, ktorý sa nechal na 24 hodín pochovať pod mokrú hlinu, ktorú priviezli dve nákladné autá a pod dozorom piatich lekárov svoj podivný experiment bez ujmy prežil.