Dr. Miloš Jesenský

[02x23] Prítmie (Soft Light)

V tejto časti sa obaja agenti zoznamujú s tragickými efektami experimentu firmy Polarity Magnetics v Richmonde. V komore urýchľovača sa nešťastnou zhodou okolností ocitne Dr. Chester Banton, ktorého tieň mení ľudské telo na beztvarú hmotu, po ktorej ostane iba tmavá škvrna na zemi.

Fenomén „žijúceho tieňa“ vystupuje v tomto dieli v oveľa hrozivejšej podobe ako poznáme tieň v bežnom význame – teda priestor za prekážkou, do ktorého nepreniká svetlo. Do oblasti paranormálnych javov vniesol znovuobjavenie tieňa známy švajčiarsky psychoanalytik a vizionár Carl Gustav Jung /1875–1961/. Tieň sa stal jeho špecifickým termínom pre „masu síl nevedomia“, ktorá je odmietaná vedomím a preto sa stále hromadí, pripravená prepuknúť.

Myšlienka o „vraždiacom tieni“ doktora Bantona vychádza z kombinácie takejto predstavy s myšlienkou o anihilácii, teda vzájomnej reakcii dvoch odlišných podstát hmoty a antihmoty meniacich sa na žiarenie. Ako vieme, hmota sa skladá z atómov a tie zasa z jadra a obalu. V jadre sa nachádzajú kladne nabité protóny a neutrálne neutróny, v obale zase krúžia negatívne nabité elektróny. V stabilných atómoch sa počet protónov jadra rovná počtu elektrónov v obale – preto je navonok atóm elektricky neutrálny. Rovnaká rovnováha by vznikla aj v opačnom prípade, teda ak by protóny boli negatívne a elektróny pozitívne. Tak by vznikla antihmoty zložená z antičastíc.

Už v roku 1928 zdôvodnil fyzik P. Dirac existenciu kladného elektrónu /pozitrónu/, ktorý bol aj v roku 1932 objavený v kozmickom žiarení Andersonom. Antičastice krúžia v protismere k časticiam, pričom sa riadia rovnakými zákonmi. Problém vzniká, ked sa hmota a antihmota zrazia – anihilujú sa. Pritom sa uvoľňuje v nepravidelných množstvách energia, ktorá je mnohonásobne väčšia ako pri termojadrových reakciách.

S antihmotou sa snažia vedci podľa vzoru doktora Bantona experimentovať už po celé desaťročia adokázali z nej dokonca syntetizovať celé atómové jadrá. Americkí fyzici vytvárali pri pokusoch v roku 1966 vždy z jedného antiprotónu a jedného antineutrónu antijádra antideutéria, Sovieti zase syntetizovali o štyri roky nato v serpuchovskom výskumnom stredisku z dvoch antiprotónov a jedného antineutrónu ľahké antihéliové jadrá.

Treba však otvorene povedať, že výsledok podobných experimentov bol zatiaľ minimálny: medzi 200 miliardami skúmaných častíc zistili napríklad Rusi iba päť antihéliových jadier. Je známy i výpočet podľa ktorého by urýchľovač častíc /podobný zariadeniu z tejto časti Aktov X/ musel na výrobe antiprotónov pracovať nepretržite desať miliárd rokov desať hodín denne, aby sa získal aspoň gram antihmoty. Pravda, pokiaľ sa nedospeje k inému, revolučnému spôsobu riešenia.

Doktor Banton hovorí, že jeho objav má pre vládu veľkú cenu a preto urobí všetko, aby to z neho dostala. Nečudo, veď praktické aplikácie teórie o reakciách hmoty a antihmoty totiž v sebe skrývajú kľúč k objaveniu nových revolučných zdrojov pohonu, prípadne k zostrojeniu anihilačnej zbrane, ničivejšej ako všetky zbrane hromadného ničenia dokopy.

Z tohoto dôvodu si teda nemusíme robiť ilúzie o motívoch ľudí zoskupených okolo pána X, ked v záverečnej scéne vidíme doktora Bantona opäť ako pokusného králika, zamotaného do káblov a elektród, napoly šialeného z neustále blikajúceho svetla, do ktorého zaznievajú slová jedného z experimentátorov: „Tohoto muža budeme ešte dlhú dobu pozorovať.“