Publikácie
Tradičné lieky z hmyzu
O starom spôsobe liečenia reumatických bolestí prostredníctvom vloženia postihnutej časti končatín dorozkopaného mraveniska sme sa už zmieňovali.V dnešnej časti sa k tejto podivnej terapii vrátime a pokúsime sa v krátkosti načrtnúť skúsenosti tradičnej medicíny s prípravou a použitím liekov, v ktorých hral hmyz hlavnú úlohu.
Niektorí z čitateľov si pritom možno ešte spomenú z detstva na jedno z okien v dome starých rodičov, v ktorom stála sklenená fľaša od uhoriek naplnená nevábne páchnucou hnedou tekutinou a v nej – namiesto nakladanej zeleniny – množstvo mŕtvych mravcov. Táto tajomná kvapalina predstavovala v minulosti po dlhú dobu jediný liek, ktorý sa pri masírovaní vtieral do reumatizmom postihnutých kĺbov a skutočne i pomáhal. Tradičné liečiteľstvo tak stálo už v dávnej minulosti pri zrode skúsenosti prevzatej modernou farmaceutickou a medicínskou vedou, podľa ktorej mravce vo svojich pachových a obranných výlučkoch produkujú formyl, teda látku z ktorej za pomoci chlóru vzniká známe anestetikum chloroform.
Liečiteľské umenie našich predkov sa však neobmedzovalo iba na lúhovanie účinných látok z iel mravcov. Podobným spôsobom boli pri terapii vďaka obsahu jedov zúžitkované i včely, zmije, ako aj pijavice (Hirudinea), ktoré boli jedným z naslávnejších lekárskych „inštrumentov“ v stredoveku, ktorý vytlačil nemenej módnu a používanú metódu venesekcie – púšťanie žilou. Zber týchto cudzopasníkov z kmeňa obrúčkavcov (Annelida) bol kedysi veľmi výnosnou živnosťou. V Európe sa na odčerpávanie krvi z ciev pacientov hojne využívala predovšetkým pijavica lekárska (Hirudo medicinalis), dosahujúca dĺžku 2,5 až 10 cm. Ani moderná medicína využitie pijavíc nezavrhla, keďže sa extrakt z jej hlavy – enzým hirudinín, ktorý pijavice vylučujú, aby zabránili zrážaniu krvi v rane svojej obete – aplikuje z podobného dôvodu pri niektorých chirurgických zákrokoch a krvných testoch.
K obľúbeným komponentom dávnych liečivých prostriedkov patril i prach z usušených a pomletých tiel „španielskych mušiek“ (kantharíd), ktoré sa úžívali nielen ako afrodiziakum, ale aj k vyvolaniu pľuzgierov, ktoré – ako sa verilo – mali zbavovať telo „zlých štiav“. Tento hmyz s veľkosťou 12 až 22 mm a zlatými, či modravo – zelenými krovkami sú u nás jediným jedovatým druhom chrobákov. Ich jedovatý výlučok – kantharidín, je pre človeka nebezpečný už v dávke troch šestín gramu, takže mnohým záletníkom priniesli v minulosti namiesto túžobne očakávaného vzrušenia stav prechodnej, či trvalej invalidity prejavujúcej sa vážnym poškodením zdravotného stavu.
Predovšetkým u liekov živočíšneho pôvodu bolo problematick oddeliť šarlatánstvo od skutočného lekárskeho umenia a viesť zreteľnú hranicu medzi farmakológiou a pokútnym mastičkárstvom. V Nemecku ešte v 17. storočí napríklad platil lekárenský zákon z roku 1550, ktorý predpisoval, čo musí mať lekárnik na sklade: pijavice, mravce, užovky, škorpióny, žaby, raky, lebku samovraha, „kosť jelenieho srdca“, vrabčí a zajačí mozog, kančie zuby, sloniu kožu, žabie srdce, pľúca líšky, vlčie črevá a ľudské sadlo (!).
Niekedy sa i tá najpodivnejšia terapia ukázala byť účinnou. Rada mesta Norimberk vydala v roku 1533 nariadenie ako liečiť morové hľuzy: ošklbaný zadok mladého kohúta pritlačiť na ranu a pritom zovrieť zobák zvieraťa, „aby od vysatého jedu pošlo“.
Nemecký bádateľ dr. Bottcher sa domnieva, že táto terapia mohla byť skutočne úspešná pre "veľkú a rozmanitú mikroflóru slepiačeho tráviaceho traktu a obsahu vitamínu B12 v truse. V každom prípade uvedený zoznam, ako aj terapia morových hľúz tvoria charakteristický dokument o dobovom zdravotníctve.
Miloš Jesenský
počet prístupov dnes: 338