Publikácie

[ späť ]
Publikácie  Filmové recenzie  Fantóm Paríža

Fantóm Paríža

Fantóm Paríža 1
Fantóm Paríža 2
Fantóm Paríža 3

Paríž, júl 1830. V spleti krivolakých uličiek starej francúzskej metropoly panuje chaos. V salónoch sa zúrivo diskutuje, liberálni politici sa so strachom krčia doma, za barikádami z dlažobných kociek a rozbitého nábytku na predmestí Saint-Antoine a iných štvrtiach vejú zástavy nad hlavami ľudu osobujúceho si za cenu vlastnej i cudzej krvi opäť postrčiť dejiny dopredu. Zatiaľ čo na uliciach vrie násilie, v zlovestnej tme katakomb sa zakráda iná podoba krutosti, zlovôľa a diabolská nenávisť živená po stáročia práve tak strachom, ako aj krvou mladých panien. Tí, ktorí sa prepožičali k službe Zlu a kupovali pre svojho pána dcéry od vyhladovaných rodičov sú čoskoro zavraždení podivuhodným spôsobom a keďže v hre sú vysoko postavené osoby, hrozí prepuknutie škandálu. V neľahkej situácii zverí policajný riaditeľ Lautrennes vyšetrovanie detektívovi Francoisovi Vidocquovi, aby vypátral Alchymistu, démonického zločinca skrývajúceho svoju tvár za prízračnou zrkadlovou maskou.

Postava jedného z prvých detektívov francúzskej Sureté – Eugéne Francois Vidocqua, ktorý skutočne existoval, sa v scenároch filmových tvorcov neobjavuje prvý krát. V roku 1922 sa ocitol v nemom filme Jeana Kemma, v roku 1938 v snímku Jacquesa Daroya, o osem rokov nato Vidocqua stvárnil George Sanders v “Parížskom škandále” Douglasa Sirka, pričom sa objavil aj v dvoch televíznych seriáloch: “Les nouvelles aventures de Vidocq” od Marcela Bluwala a Claude Loursaisa z rokov 1967 a 1971–1975.

Osvedčený scenárista Jean-Christophe Grangé (Purpurové rieky) siahol viac ako po pôvodnom vydaní Vidocquovej autobiografie zrejme po knihe Arthura Bernedea, autorovi, aký francúzskej kinematografii poskytol už predtým postavu Belfegora v titule “Fantóm Louvru”. Spôsob, akým Grangé podráždil našu obrazotvornosť je naozaj vynaliezavý: v strhujúcej dynamike sa mu podarí, vychádzajúc z ťažkopádnych dobových memoárov vyťažiť situácie, pri ktorých by – povedané slovami klasika – puklo srdce aj katovi.

Na príbehu stíhania páchateľa zločinov práve tak neľudských, ako nadprirodzených prepožičiavajúcich neznámemu katanovi masku Zla putujúceho stáročiami nachádzame aj pitoresknú panorámu francúzskej spoločnosti v kríze monarchie pod vládou Karola X., s jej nohsledmi a policajnými udavačmi, pochybnými revolucionármi, skorumpovanými úradníkmi, tajnými spolkami, sprisahaniami, s obedmi, plesmi, pohrebmi, nevestincami, ópiovými brlohmi, orientálnymi bajadérami, rečníkmi na barikádach i rituálnymi vraždami. A nad tým všetkým, nad krivolakými uličkami pochybnej povesti, nad hnilobnými štvrťami chudoby, palácmi i temnými katakombami vyčnieva Alchymistov dôstojný protivník – Vidocq. Ten sa v podaní Gérarda Depardieua, obdareného charizmou sily, stáva ústrednou postavou deja. Postava Alchymistu sa prepletá ponurým príbehom plným hrôzy a krvi, rozštiepená medzi závrat z nadľudskej všemohúcnosti a medzi strachom z výsadnej úlohy, týraného pochybnosťami a ukájaného vedomím, že sa jeho všemohúcnosť obnovuje z utrpenia obetí.

Okrem práce režiséra a scenáristu môžeme na „Fantómovi Paríža“ obdivovať predovšetkým spôsob, akým kameraman, strihač a špecialisti na vizuálne efekty doviedli svoje dielo k takmer absolútnej dokonalosti. Renomé prvého európskeho vysokorozpočtového projektu si Pitofov film nezískal iba vďaka výhradnej digitálnej technológii Sony High-Definition, ale predovšetkým spôsobom, akým z nej naplno vyťažil: rafinovaná optika a perspektíva, posunutie farebného spektra, extrémna dynamika sotva realizovateľná konvenčnou kamerou, to všetko spolu s vizionárskou výtvarnou štylizáciou vykresľuje prostredie depresívne ponuré, zločiny krvavé a brutálne, tajomstvá temné a desivé zároveň.

Pokiaľ kritika ocenila tvorivú prácu na Vidocquovom príbehu „štýlom miešajúcim pravdu a výmysly do podoby okúzľujúcej a vysoko výbušnej zmesi veľkého rozprávania“ je to naozaj pravda. Navyše je „Fantóm Paríža“ presvedčivou a pozitívnou ilustráciou poznania, že pokiaľ je rozprávanie umením, potom sú pravidlá tohto umenia odlišné od pravidiel iných umeleckých žánrov, ako aj výroku Umberta Eca, podľa ktorého „možno rozprávať a robiť veľké rozprávanie bez toho, aby sa muselo nutne robiť to, čo moderná senzibilita nazýva umeleckým dielom.“

Hodnotenie: 100%

Vidocq. Francúzsko 2001, 100 min. Réžia: Pitof. Scenár: Pitof, Jean-Christophe Grangé. Kamera: Jean – Pierre Sauvaire. Hudba: Bruno Coulais. Hrajú: Gérard Depardieau (Francois Eugéne Vidocq), Guillaume Canet (Étienne Boisset), André Dussollier (Lautrennes), Ines Sastreová (Préah), Moussa Maaskri (Nitier), Jean-Pierre Gros (Tauzet), Gilles Arbona (dr. Lafitte), Isabelle Renauldová (Marine Lafitteová), Jean-Marc Thibault (Leviner), Francois Chattot (Froissard), Jean-Pol Dubois (Belmont), André Penvern (Veraldi) a i.

aktualizácia: 17.01.2017 | počet zobrazení: 1668

počet prístupov od 10.02.2007: 706664
počet prístupov dnes: 233