Pravdu má Miloš Jesenský, když rozviklává tvrdošíjně přijímaný omyl o středověku jako o temné etapě stagnace lidské evoluce. Středověk byl pouze jiným pokračováním cesty, jejíž prach začaly vířit nohy prapředků před mnoha tisíciletími. Středověk netkvěl ve vzduchoprázdnu, ani nespadl s nebe. Spíše lze říci, že je čímsi jako oddechovým časem mezi civilizací pravěku, starověku a dnešní explodující technickou civilizací 21. století.
„Prosím vás uvažujte a premýšľajte o tom, ako Boh za našich čias premenil Západ na Východ“, vyzýva nás dobový kronikár križiackych výprav Fulcher z Chartres cez priepasť viac ako siedmych storočí. „Pretože my, ktorý sme boli Západniari, sme sa stali Orientálcami.
Templári predstavovali spoločenstvo rytierov zviazaných prísnymi zákonmi katolíckej rehole. Symbolický výraz jednoty duálneho ideálu templárov, hrdinského boja s prízračnou armádou Civitas diaboli, myšlienky elitných vojakov a mníchov predstavuje aj nepriateľmi obávaná bojová štandarda rádu
Najvyššieho hodnostára templárov predstavoval veľmajster, magister summus, ktorý sa z titulu svojej funkcie aj celému rádu zodpovedal. Disponoval určitým osobným majetkom a bola mu zverená zodpovednosť za vlastníctvo rádu. Pred každým kardinálnym rozhodnutím, ako boli náročné obchodné transakcie,
Koncom dvadsiatych rokov 12. storočia bol zostavený etický a organizačný kódex templárskych rytierov. Pôvodné, latinsky písané reguly vypracované Bernardom z Clairvaux, boli počas štyroch desaťročí rozšírené predovšetkým o dodatky týkajúce sa vojenskej štruktúry a praktického správania príslušníkov rádu.
Jediné slovo „templári“ takmer po dve stáročia vyvolávalo oslepujúco farbisté vízie o orientálnych a neslýchaných krajinách, povolávalo do života hrdinské legendy, vykresľovalo lode brázdiace azúrové more pod plachtami vzdúvajúcimi sa vetrom a zdobených krížom, obrnenú jazdu útočiacu v cvale na piesočných
Kurdský vodca Saladin, tvorca moslimskej jednoty siahajúcej od územia Jemenu až po Egypt si po porážke križiakov pri Hattíne mohol dovoliť vstúpiť v piatok 2. októbra 1187 do svätého mesta kresťanstva obklopený gloriolou milosrdného muža, bez prelievania krvi svojich nepriateľov. Očistil posvätné miesta islamu
Pahorok Hattínu poznám iba z digitálnych fotografií, stiahnutých z internetu, avšak napriek tomu, možno vnímať príslovečný genius loci tohto miesta. Niekoľko kaktusov, olivové stromy na strmých zrázoch, suchá tráva a vyprahnutá zem ostro kontrastujúca so zeleňou kraja v životodarnom dotyku s vodami Galilejského
Na pahorkoch Hattínu nie je dnes postavený ani jediný kríž. Horúci vietor skuvíňa medzi dvoma skalnatými výbežkami a zažltnutá, slnkom vyprahnutá tráva pripomína toto osudové miesto v podobe, akú malo pred viac ako ôsmymi stovkami rokov, v dobe, kedy ešte vojnu vedenú v mene evanjelia považovali za opus Dei.
Ako chutí história? Aké vône šteklili našich predkov, aby siahli po niektorom z vtedajších jedál? Aké chute mali obyvatelia stolíc či žúp Oravskej, Liptovskej, Turčianskej, Trenčianskej, Zvolenskej, z ktorých vzniklo súčasných päť regiónov Žilinského kraja? Koľko ľudí, toľko chutí, zvykne sa hovorievať a v našom kraji treba dodať, že čo dolina, to iná kuchyňa, čo región, to receptov milión.