Dr. Miloš Jesenský

Naše rozprávanie, v ktorom vystupujú rytieri v bielych plášťoch s červeným krížom, v ktorom nájdete cvendžanie mečov, hrdinské činy pod orientálnym slnkom i v krajoch zovretých karpatskými lesmi, záhady, ktorými boli rytieri obklopení, vychádza predovšetkým z veľkého rešpektu pred tradíciou.

Terapeutické vlastnosti rastliny, ktorú starovek a stredovek poznal ako mandragoru a súčasnosť pod botanickým názvom Mandragora officinalis patriacu do radu Solanacei sú v lekárskych kruhoch síce známe, ale dnes už tejto prostej rastline nikto nepripisuje žiaden liečebný zázrak, ani keby na seba zobrala

Zem je už tradične zahrňovaná do štvorice praforiem životnej sily, ktorá bola predmetom úvah už v starovekých filozofickýchsys­témoch. Učenie o živloch bolo neskôr aplikované na grécku medicínu, ktorá rozlišovala štyri šťavy tela a podľa ich pomeru štyri tzv. temperamenty.

Aj keď sme v predošlej časti nášho seriálu citovali slová opátky Hildegardy o nadprirodzenej inšpirácii jej liečiteľského umenia, predsa môžeme i keď namáhavo rekonštruovať jej pramene. Ako prvý ona samotná uvádza bibliu. Vyplýva to z textu listu napísanému v roku 1146 cisterci­ánskemu mníchovi a opátovi

V 12. storočí sa severne od Álp, v Nemecku, ktoré bolo vtedy rozdrobené na mnoho štátikov a kniežatstiev objavila zvláštna a pozoruhodná osobnosť – benediktínska rehoľníčka a vizionárka Hildegarda de Pingua (Hildegarda z Bingenu). Narodila sa v roku 1098 v Bokelheime, ako pätnásťročná sa stala

histórie medicínskych vied v stredoveku vyplýva, že púšťanie žilou patrilo v tomto období k obľúbeným terapeutickým zákrokom. Už za panovania cisára Karola Veľkého bolo púšťanie krvi povinne predpísané pre všetky kláštory s hospitálmi, v ktorých na tento účel slúžila zvláštna budova. Dnes celkom presne vieme,

Keď sme v predošlých článkoch vysvetlili, ako sa z múmia -pôvodne horského liečivého balzamu stali v stredovekýchle­kárňach liečivom balzamované mŕtvoly starého Egypta,nezodpo­vedali sme otázku ako, kde a prečo k tomu došlo.

Po úpadku antickej kultúry v Stredomorí upadla aj medicína. Zostupná tendencia sa prejavila už za rímskych čias, kedy však ešte grécki lekári udržiavali a zachovávali Hippokratove dedičstvo v podobe vedomostí i praktických zručností.

Formovanie stredovekej medicíny rozhodujúcim spôsobom ovplyvnila medicína arabská, ktorá v 12. storočí v Európe takmer úplne vytlačila grécku lekárskutradíciu a sprostredkovala i kontakty na poznatky orientálnej, menovite indickej vedy.V 16.storočí síce nastala reakcia proti arabskej medicíne, ale