Nálepky
Vesmírna odyssea Ericha von Dänikena
Priznám sa, že keď som presne po dvoch desaťročiach a takmer v deň jeho narodenín opäť stretol Ericha von Dänikena v charakteristickom modrom saku a pásikovej košeli, nedokázal som sa ubrániť silným emóciám. Ak som očakával nostalgiu a dojatie, veľmi skoro ma opäť uchvátilo nadšenie, charizma a výrečnosť dnes už sedemdesiatpäťročného spisovateľa, propagujúceho svoju teóriu o mimozemských návštevách v staroveku s rovnakým entuziazmom, ako aj predtým:
„Som rád, že svet je plný záhad, inak by bol nudný“
Priznám sa, že keď som presne po dvoch desaťročiach a takmer v deň jeho narodenín opäť stretol Ericha von Dänikena v charakteristickom modrom saku a pásikovej košeli, nedokázal som sa ubrániť silným emóciám. Ak som očakával nostalgiu a dojatie, veľmi skoro ma opäť uchvátilo nadšenie, charizma a výrečnosť dnes už sedemdesiatpäťročného spisovateľa, propagujúceho svoju teóriu o mimozemských návštevách v staroveku s rovnakým entuziazmom, ako aj predtým: „Pred niekoľkými tisícročiami, v tých tajuplných dobách, z ktorých nemáme žiadne písomné svedectvá, museli na Zemi pôsobiť všemocné bytosti. Neviem, kým boli a odkiaľ prišli, ale zanechali nám tu svoje stopy, svedkov nepochopiteľných techník.“ Keď skončil autorov dva a pol hodiny trvajúci rečnícky maratón, ktorý v piatok 9. apríla doslova priklincoval na sedadlá stovky poslucháčov v sále trenčianskeho Posádkového klubu, nasledujúca autogramiáda trvala takmer rovnako dlho.
Da Vinciho komplot
Keď v hotelovej izbe harvardského profesora Roberta Langdona zazvoní počas jednej noci jeho pobytu v Paríži telefón, zdá sa, že má iba pramalé šance, aby ako vyhlásený odborník na náboženské symboly čo i len tušil o rozmeroch a hĺbke obludnej konšpirácie do ktorej bol práve vtiahnutý.
Odpustenie pre Piláta
„Štrnásteho dňa jarného mesiaca nisanu kráčal zavčas rána dunivým vojenským krokom po krytej kolonáde medzi dvoma krídlami paláca Heroda Veľkého správca Júdska Pilát Pontský v bielom plášti s purpurovou podšívkou.“
Posledný človek na mesiaci
Luna incognita, neznámy Mesiac. Mlčiaca družica Zeme zhliadajúca v bledom jase po celé tisícročia na dejiny ľudstva žijúceho pod klenbou temnej oblohy. Nebeské teleso obiehajúce našu planétu, dorastajúce a ubúdajúce podľa kalendárneho rytmu, vesmírny orloj vyznačujúci slávenie sviatkov a podivuhodný cyklus prírody
Luna incognita, neznámy Mesiac. Mlčiaca družica Zeme zhliadajúca v bledom jase po celé tisícročia na dejiny ľudstva žijúceho pod klenbou temnej oblohy. Nebeské teleso obiehajúce našu planétu, dorastajúce a ubúdajúce podľa kalendárneho rytmu, vesmírny orloj vyznačujúci slávenie sviatkov a podivuhodný cyklus prírody. Zdanlivo nedosiahnuteľný Mesiac prepletal svoj osud so životom človeka, fascinoval vedcov a inšpiroval básnikov po celé trvanie histórie, až do chvíle, kedy na ňom spočinula noha prvého pozemšťana.
Návrat severskej víly: Tarja Turunen
Keď sa na premrznuté pláne Severu, od hlbokých lesov až po hlboké fjordy bičované ľadovým morom zniesla za dlhej noci snehová búrka ktorá zaclonila chladný svit hviezd a mesiaca, ako aj plápolanie studených plameňov polárnej žiary, prechádzala krajinou podľa starých povestí Snehová kráľovná na saniach ťahaných bielymi koňmi.
Anatóm z Vinci
Meno Leonarda da Vinciho /1452–1519/, geniálneho maliara, vedca a mysliteľa z talianskej Florencie sa v mysli širokejverejnosti obvykle spája s niektorým z jeho slávnych obrazov ako je Mona Lisa, Dáma s hranostajom, či Posledná večera.
Paracelsov receptár
Paracelsus bol jeden z prvých lekárov a alchymistov, ktorí sa v období „súmraku stredoveku“ pokúšali vysvetliť fyziológiu ľudského organizmu a jej poruchy na základe chemických pochodov. Paracelsus sa tak rozhodol zboriť pomníky slávnych lekárskych autorít minulosti a verejne vystúpiť s revolučnou koncepciou,
Paracelsus, lekár a alchymista
Philippa Aureola Paracelsa /1493–1541/, vlastným menom Theophrastus Bombastus von Hohenheim označujú dejiny lekárstva za prvého z exaktných farmaceutov zo začiatku renesancie. Jeho predstava o iatrochémii, čiže lekárskej chémii začala však prinášať svoje príspevky medicíne až o niekoľko storočí neskôr v podobe
Svet podľa Eca IV.
Doposiaľ nikto tak naliehavo nenastolil dilemu uzavretej a masovej kultúry ako práve Umberto Eco. Vo svojej práci stavia mienky skeptika voči názoru tešiteľa, teda dva navzájom antagonistické názory. Je kultúra záležitosťou aristokratickej, žiarlivo stráženej myšlienkovej intimity, obrátenej proti nekultúrnemu
Svet podľa Eca III.
Druhá polovica knihy prináša gradáciu Baudolinovej fabulácie do miery, ktorú je možné prirovnať k fantastickým bedekrom stredovekých zemepiscov, k oným neuveriteľným pasážam aké nachádzame v „Milióne“ Marca Pola – popisy bizarných oblúd, nevídaných končín na kraji známeho sveta, kde majú
počet prístupov dnes: 109