Rozhovory

[ späť ]
Rozhovory  Mesiac je na dosah ruky

Mesiac je na dosah ruky

Mesiac je na dosah ruky

O Mesiaci, dôležitosti snívania a potrebe patriotizmu s Milošom Jesenským, riaditeľom Kysuckého múzea.

Nič nie je nemožné a Mesiac máme na dosah ruky. Stačí, keď sa zapozeráme na nočnú oblohu s kosáčikom alebo kotúčikom mesiaca v splne, natiahneme k nemu ruku a umiestnime ho medzi končeky prsta a ukazováka. Tomuto spôsobu uvažovania prisudzuje Miloš Jesenský univerzálnu, hoci len symbolickú platnosť. Ak chceme napĺňať svoje sny, musíme sa o to pričiniť. Napokon, prečo spochybňovať motiváciu vychádzajúcu z predstáv a snívania, ak sa s podobnou myšlienkou stotožňuje aj zatiaľ posledný vesmírny pútnik Eugene Andrew Cernan, ktorý zanechal svoje stupaje na Mesiaci?

Pred chvíľou som počul slovo sen a predstava. Všetci máme sny. Dôležité je, ako ich realizujete. Len to sa počíta. Môj starý otec mal sen. Ja som mal sen. A viem, že vy všetci máte sny. Ale sny sú iba čímsi, čo sa zjaví vo vašej mysli, ak ich nerealizujete, ak vy sami sa nepričiníte, aby sa stali skutočnosťou. A na rozdiel od môjho starého otca v roku 1900 vy môžete svoje sny uskutočniť priamo tu na Slovensku. Možno najväčšiu inšpiráciu dostať sa na Mesiac mi dali slová môjho otca, pretože, keď som bol malým chlapcom, hovorieval mi, aby som bol tým najlepším, akým môžem byť. Čiže bez ohľadu na to, aký neuskutočniteľný sa zdá byť cieľ, ktorý si dám, aby som vždy urobil maximum pre jeho dosiahnutie.

Pôsobíš vo funkcii riaditeľa Kysuckého múzea. Takúto inštitúciu si verejnosť obvykle spája s predstavou vitrín, v ktorých sú uložené rôzne predmety z vykopávok, množstvom starých listín študovaných bádateľmi, prácou reštaurátorov či v prípade Kysuckého múzea aj s ponukou živého folklóru v skanzene a prezentáciou drotárstva.

Napriek tomu, že sme ešte stále svedkami prenikania ľudstva do vesmíru, jeho najdôležitejšie medzníky už patria histórii a stávajú sa teda aj témami pre odborníkov, ktorí sa dejinami zaoberajú. V súčasnosti ponúkame návštevníkom múzea ojedinelý projekt, ktorým je výstava renomovaného fotografa Mariána Pauera „Človek na Mesiaci“, kde sa môžu dotknúť aj niektorých artefaktov, ktoré si Eugene Cernan priviezol zo svojich vesmírnych ciest. V rámci výskumnej činnosti sme takisto začali zbierať a spracúvať všetky informácie viažúce sa k pôvodu a návštevám pána Cernana na Kysuciach.

To je možno trošku neobvyklé u inštitúcie, ktorej atrakciou je napríklad jazda parným vláčikom na Vychylovke. Ako to ide dohromady s kozmickými letmi a prieskumom iných nebeských telies?

Ak prihliadneme na nadšenie, um a usilovnosť, aké kedysi museli napríklad vynaložiť konštruktéri parných lokomotív v čase stavania prvých železníc a neskôr aj projektanti kozmických lodí hovoríme iba o dvoch stranách tej istej mince. Symbolicky a pritom veľmi výstižne to možno ilustrovať aj návštevou Eugene Cernana práve v Múzeu kysuckej dediny na Vychylovke. Muž, ktorý stál ako posledný na Mesiaci a dvakrát odtiaľ pozeral na matičku Zem prekračoval svojimi nohami vysoké prahy obydlí svojich predkov, a skláňal hlavu pri vstupe do ich skromných drevených príbytkov. Hviezdny kapitán, ktorý pilotoval kozmické lode k najbližšiemu nebeskému telesu a potom sa tu previezol na storočnom parnom vláčiku, ochutnával tradičné kapustniaky, korbáčiky, ba dokonca i hriatô namiesto kozmickej stravy v tubách, ktoru sa sýtili vo vesmíre – čo už môže byť lepším dôkazom o tom, ako minulosť s prítomnosťou navzájom a úzko súvisí?

V roku 2002 si vydal predsa len neobvyklú, podľa niektorých až kontroverznú knihu „Nie sme sami na Mesiaci“, v ktorej rozvíjaš predstavu, že náš najbližší kozmický sprievodca mohol viackrát poslúžiť ako priestupná stanica pre bytosti z iného sveta. Kniha prináša unikátne svedectvá astrónomov počínajúc 17. storočí o podivuhodných úkazoch na povrchu Mesiaca až po svedectvá astronautov, účastníkov lunárnych výprav, ktoré donedávna podliehali prísnemu utajeniu. Kedy si sa vlastne začal zaujímať o kozmický výskum a špeciálne o lety na Mesiac?

Tak to bolo ešte dávnejšie a spomienkach vidím toho dospievajúceho chlapca, ktorého svet sa sústredil do manzardovej izby s výhľadom na krásňanské strechy a oknom, v ktorom sa noc čo noc objavoval mesiac a menil sa tak v predstavách na iluminátor kozmickej lode s výhľadom do nočnej temnoty vesmíru. Práve tu som si prvýkrát prezeral knihy a časopisy s neuveriteľnými zábermi cudzej mesačnej krajiny či Zeme z obežnej dráhy, tu som si rozvešal farebné fotografie kozmodrómov a vesmíru. A tak som si zvykol aj na fotografie Marsu, mesačných prechádzok a správy o štarte ďalších kozmických sond a družíc. Ako som dospel, presťahoval som sa z podkrovia do prízemia, v pravom i prenesenom slova zmysle. Ale to neznamená, že sa stratilo očarenie kozmickými cestami a že aj dnes aspoň v mysli nevystupujem z prízemia každodenného života po rebríku predstavivosti do fascinujúceho podkrovia vesmíru. Ćo na tom, že časy našich detských snov už dávno pominuli, keď tí, s ktorými sme ich mohli prežívať, hviezdni kapitáni ako Eugene Cernan, ešte stále žijú a naďalej nás inšpirujú.

Eugene Cernan, ktorý čoskoro oslávi životné jubileum 75 rokov sa netají svojimi slovenskými koreńmi. Ak ho jeden z našich najvýznamnejších umelcov, kysucký rodák Ondrej Zimka obdaroval pri návšteve v roku 1994 obrazom Kysučan na Mesiaci, vystihol práve astronautov vrelý vzťah ku kysuckému regiónu.

Tí, čo si pamätajú Cernanovu návštevu na Kysuciach si určite spomenú na dojatie, s akým prijal v kostolíku vo Vysokej nad Kysucou kópiu krstného listu starého otca Štefana z bytčianskeho archívu. Cituplnosť a úcta k miestu, odkiaľ pochádzali jeho predkovia je úplne prirodzená u muža, ktorý pri vystúpení z kabíny kozmickej lode po viac ako dvanásťdňovej ceste vesmírom na otázku televízneho komentátora o tom, ako sa cíti doma vo vlasti odpovedal slovami „Môj domov je Slovensko, moja vlasť Spojené štáty“. Ak si uvedomíme, že toto povedal vnuk, teda človek tretej generácie bývalého vysťahovalca z Kysúc, ktorému rodná zem pred sto rokmi nemohla poskytnúť ani toľko chleba, aby mohol so svojou rodinou prežiť, môžeme byť iba zahanbení, ako mnohí naši súčasníci zostávajú v zahraničí ľahostajní ku svojej vlasti. Nemám síce v obľube veľké slová, ale ak sa máme učiť patriotizmu, učme sa mu u hrdinov a za tých astronautov bez akýchkoľvek pochybností pokladám.

Profesia astronautov je veľmi náročným povolaním. Mená ako Jurij Gagarin, Neil Armstrong, Eugene Cernan či náš Ivan Bella si stále spájame považujeme predovšetkým za odvážnych objaviteľov ako za zamestnancov v kozmickom priemysle, ktorý už dnes bezpochyby existuje. Čo sa môžeme od nich naučiť my pre život tu na Zemi?

Eugene Cernana a jeho kozmických súputnikov možno naozaj považovať za priekopníkov, ktorí nám dodnes môžu slúžiť ako vzor pre znášanie nebezpečenstva, umenie rozhodovania a vôľu prekonávať a riešiť problémy. A neboli to len vražedné radiačné polia, krehkosť a zraniteľnosť medziplanetárnej techniky či riziko zrážky s meteoritom, ktoré ich ohrozovali. Astronautov poznáme z filmov a kníh, ako novodobých Kolumbov požívajúcich u verejnosti zaslúžený obdiv a slávu, ale oni tam vonku až príliš často trpeli horúčavou a chladom, keď zlyhali termoregulačné systémy, s obavami sa krčili pri pohľade na spaľujúci oheň za priezormi kozmickej kabíny pri návrate na Zem, v horúčkovitom úsilí zvažovali možnosti prežitia po výbuchu vo vraku letiacemu k Mesiacu a z nervozity kamaráta sediaceho pri mikrofóne v pozemskom stredisku sa snažili odhadnúť, koľko nádeje im ostáva. To, že sa to dialo pred štyrmi desiatkami rokov a patrí to už k histórii minulého storočia,na tom nič nemení. V dobe, kedy sa vyrovnávame s krízami, či už tou celosvetovou alebo komplikáciami v našich osobných a profesionálnych životoch by sme si mali zobrať z týchto mužov príklad, že pred problémami nemožno kapitolovať, ale vnímať ich ako podnety k prekonávaniu, k hľadaniu východísk a spôsobov, akým robiť veci ešte svedomitejšie. Tým skôr, že jeden z nich zobral na povrch iného sveta, tak vzdialeného nášmu každodennému chápaniu reality aj kúsok Slovenska.

Ak sa vrátime k Eugene Cernanovi, čo ťa na zážitkoch účastníkov zaujalo najviac?

Možno sa to bude zdať neobvyklé, ale nebol to ani prvý odtlačok ľudskej nohy sprevádzaný známymi slovami o malom kroku pre človeka, ale veľkom pre ľudstvo, jazda automobilom na Mesiaci či úvahy o možných mimozemských hosťoch, ktorí ho navštívili pred nami. Fascinuje ma totiž predstava, že astronauti spiaci na povrchu iného nebeského telesa snívali práve o Zemi. Len si to skúste predstaviť: ako ležíte v nepohodlnej polohe, v cudzej koži pretlakovej kombinézy stiesnený v krehkej oceľovej škrupinke v niektorom v bezmenných mesačných údolí. Priamo pred očami máte okulár ďalekohľadu, v ktorého zornom poli sa nachádza Zem a Zem ako veľké modré oko pozerá na vás. Kto z nás, podobne ako Eugene Cernan, prenocuje dvakrát na Mesiaci a bude sa mu snívať o Zemi, o ďalekej ceste k sebe samému, ktorá je súčasne aj návratom domov?

Po odlete posádky Apolla 17 uplynuli od roku 1972 takmer štari desaťročia bez toho, aby sa objavili ďalšie stopy človeka na vyprahnutej mesačnej pôde. Žiadne mesačné vozidlo, podobné tomu, ktorým tu jazdil Eugene Cernan nikto neodparkoval v pustej krajine sveta posiateho krátermi. Dnes už len mĺkva štartovacia rampa odkiaľ štartovali do vesmíru lunárne výpravy stráži prístup k nekonečným územiam, na ktoré nevkročila ľudská noha. Ale, ako pripomína Miloš Jesenský, vďaka našej schopnosti snívať a plniť svoje sny, ako sa to podarilo aj Eugenovi Andrewovi Cernanovi, pri návrate prieskumníkov zo Zeme sa otvárajú netušené a fascinujúce perspektívy.

Zhovárala sa: Ľubica Podoláková, Kysuce, č. 10 (2009)

 

„Išli sme objavovať Mesiac, ale v skutočnosti sme objavili Zem. Pretože prvýkrát išiel človek tak ďaleko, aby videl krásu tejto planéty, aká skutočne je. Z Mesiaca sme mohli vidieť z jedného oceánu na druhý a z jedného kontinentu na druhý. Mohli sme pozerať na ľadovce v Arktíde, aj na vrchy v Antarktíde na Južnom póle. Mohli sme sledovať, ako sa svet skutočne otáča. V jednu chvíľu sme pozerali na najsevernejší cíp Ameriky a o niekoľko hodín sme sa mohli dívať na Áziu a územia Európy. A Zem bola čarovná, pretože hýrila farbami. Farby oceánov sa menia od svetlomodrej po najtmavšiu modrú. Sneh na vrchoch sa mení v závislosti od osvetlenia, oblaky sú ako periny úplne obklopujúce Zem. A bolo ľahké – ak pochopíte, že Zem bola v tých žiarivých farbách, ak pochopíte, že ju obklopuje nekonečná čierňava – položiť si otázku, kam sa ten svet rúti a či bezcieľne blúdi touto čierňavou. Ale neblúdi, pohybuje sa s istým cieľom, logikou a krásou.Mesiac ktosi nazval čarovnou pustatinou. To znamená, že je čarovne, čarovne nádherný, s vysokými vrchmi. Je veľmi chudobný na farby: nijaké stromy, nijaké potoky, nijaké domy. A takisto nijakí ľudia. A predsa je veľmi nádherný. Nabudúce, keď pozriete na Mesiac v splne, všimnite si jeho vrchný okraj. Neviete presne, na čo sa vlastne dívate. Ale pozrite na horný okraj, keď Mesiac vychádza na východe. Uvidíte to miesto na Mesiaci, kde žil Slovák.“

E. A. Cernan

aktualizácia: 09.01.2017 | počet zobrazení: 328

počet prístupov od 10.02.2007: 432591
počet prístupov dnes: 56