Dr. Miloš Jesenský

Ženy potrebujú rozprávky

Rozhovor s Milošom Jesenským pre portál www.putnici.sk

Dvadsiata kniha Dr. Miloša Jesenského je opäť venovaná ženám a starobylým príbehom ŽENY POTREBUJÚ ROZPRÁVKY

Bol pre nás raj navždy stratený? Existujú pravidlá pre život s vílami? Možno urobiť interview s rusalkou? Musí Popoluška čakať na svojho princa? Dá sa cestovať prstom po mape? Ako si dohodnúť rande s amazonkou? Čo robiť, keď v bare stretnete Odina? O čom hovoria lovci upírov? Ako sa zaľúbiť do Zlatovlásky?

Jubilejná kniha Miloša Jesenského po roku voľne nadväzuje na čitateľsky úspešnú antológiu „Moja láska, Snehulienka“. Opäť sa v nej stretávame nielen s tým druhom textov, ktoré on samotný označuje za „krehké veci“, ale súčasne aj s jeho dvadsiatym knižným titulom symbolizujúcim dve desaťročia, ktorými sa zapísal do publicistiky a literatúry.

Na začiatok si nemôžem odpustiť otázku, ktorá asi napadne každému: nie je titul tvojej najnovšej knihy provokujúci?

„Pravdepodobne áno, ale len na prvý pohľad. Hneď tretia kapitola totiž nesie názov „Aj muži potrebujú rozprávky“. S tými rozprávkami je to však predsa len diskutabilné – aj keď ide v tomto prípade o príbehy pre dospelých, princezné, víly, rytieri, draci a čarodejnice, tak ako ich poznáme z detstva sú ich neoddeliteľnou súčasťou, práve tak ako patria aj do nášho každodenného života.“

No, od autora, ktorý popisuje, ako sa možno zaľúbiť do Zlatovlásky, by sme sotva mohli čakať niečo iné. Ale, potrebujeme dnes rozprávky?

„Aj keď to často nerobím, odpovedal by som pre tento prípad protiotázkou: Môžeme v dnešnej dobe urobiť svoje deti šťastnými? To je azda tá najdôležitejšia otázka. Svet budú čoskoro vytvárať tí, ktorí sú dnes deťmi, avšak pokiaľ máme snívať o lepšej budúcnosti, tí, ktorí ju budú vytvárať, musia byť dnes šťastní a musia vyrastať v tom rozprávkovom, nezvyčajnom prostredí, pretože aj oni sú nezvyčajní. Rozprávkové príbehy vytvárajú svet detskej imaginácie, ktorú by sme si mali udržať aj v dospelom veku, umožňujú nám ďalej žasnúť, veriť a snívať. A keďže patrím k tým, ktorí dávnym rozprávaniam pripisujú mimoriadny význam, domnievam sa, že stojí za to preskúmať ich skutočné posolstvo podľa celého radu kľúčov, ktoré sa podivuhodným spôsobom nachádzajú vo všetkých rozprávkach a legendách.“

Takže rozprávky, ktoré mnohí považujú za príbehy vhodné iba ak pre deti, majú univerzálnu platnosť?

„O tom nemám žiadne pochybnosti. Domnievam sa, že aj keby odrazu zmizli všetky knihy, v ktorých su uchované naše dejiny a úspechy, všetko ľudské poznanie, keby sme stratili kontakt s písaným slovom, už len počúvanie týchto príbehov by opätovne mohlo prebudiť ľudské vedomie samotným vnímaním ich pradávnej symboliky. Preto majú rozprávkové motívy v individuálnom i kolektívnom vedomí takú dôležitosť, pretože pri stretnutí s nimi môžu v otvorenej, čistej mysli prebudiť celý rad fascinujúcich myšlienok, veľké intelektuálne, duchovné alebo citové pohnutia, ktoré sú nesmierne inšpirujúce.“

Vzhľadom k tomu, že aj v tejto knihe pokračuješ v analýze rozprávky o Červenej Čiapočke, je asi namieste otázka, čo ťa vlastne na príbehu o tom, aké nebezpečné je stretnúť v temnom lese vlka, vlastne priťahuje?

„Ide predovšetkým o motív samotný. V mnohých rozprávkach sa objavuje les, v ktorom sa stráca ženský prvok, ktorý ako symbol predstavuje dušu a v rozprávke Červenej Čiapočke je asi najviac čitateľný. Inokedy je spájaný s holubicou alebo belosťou – ako Snehulienka – inak povedané s nevinnosťou. Duša obsahuje protikladný prvok, tieň, ktorý sa ju snaží strhnúť do priepasti, až nakoniec upadá do pazúrov mužského elementu (vlka) predstavujúceho hmotu. V rozprávkach, ale aj v mytológii všeobecne teda les predstavuje veľký konflikt, je to život, jeho samotná dynamika, v ktorej človek stráca vlastnú identitu. Svet je iba ilúzia, to je prvá a základná estetická pravda, ako napísal Vicente Risco a teda sa nemôže príliš líšiť od rozprávok.“

Ak by si mal na základe svojej knihy zhrnúť stručne ponaučenie z rozprávok, čím by si ich posolstvo čitateľom sprostredkoval?

„Ak dovolíš, poslúžim si parafrázou výroku profesora Juana Gilberta, ktorého prácu v tomto smere veľmi obdivujem. Ak pre dospelého existuje najdôležitejší odkaz rozprávok, potom celkom určite spočíva v tom, že všetko na tomto svete má svoju príčinu a pôvod. Takýmto spôsobom niektoré krásne a fantastické formy zaplavujú ako jemná vôňa celý tento výnimočný svet, zahaľujú hlboký zmysel boja, ktorý vedie ľudstvo od jeho úsvitu cez porážky a víťazstvá. Ide nepochybne o dlhé putovanie po cestičke v temnom a nebezpečnom lese, kedy hľadáme onú zázračnú „krajinu“, „mimo les“, na vrchole štítu, črtajúceho sa na obzore a zaliateho slnkom, všetko to, čo tusíme, všetko, čo milujeme, avšak na čo zabúdame, keď ponorení do sna bez času blúdime ako tiene bez toho, aby sa nám dostalo zázračného bozku poznania, aby sme si spomenuli, že sa teraz nachádzame v lese a nie na mieste, po ktorom túžime celou svojou dušou. Ako pripomína profesor Gilbert, iba ten, kto je pripravený bojovať za svoju slobodu môže uchopiť meč vôle, vytiahnúť ho z vnútra zeme a rozťať aj vietor. Práve tento silný a večný meč, ktorý môžeme stotožniť s láskou môže presekať les, aby sa naša duša, táto stratená princezná, vrátila na miesto, ktoré je mimo nebezpečia temného lesa, sebectva a klamých zrkadiel pýchy, ale na ktorého nebi možno ešte stále vidieť žiariacu hviezdu, ktorá nám rovnako ako v starých príbehoch ukazuje cestu.

Ďakujem za rozhovor. Zhovárala sa: Ľubica Podoláková

Čítajte viac na: http://www.putnici.sk/newsread.php?…