Rozhovory

[ späť ]
Rozhovory  Vstupná brána do fantázie

Vstupná brána do fantázie

Rozhovory_zvonline_01

Rozhovor s Milošom Jesenským pre portál www.zvonline.sk

Miloš Jesenský je slovenský spisovateľ, riaditeľ múzea a vyštudovaný veterinár. Táto netradičná kombinácia už na prvý pohľad ukrýva tajomstvo a bohatý svet na pozadí. Vydal niekoľko historických kníh ako História alchýmie na Slovensku, Čarodejnice, alchymisti a hľadači pokladov alebo posledná Archeológia na Kysuciach. Jeho tvorba je však omnoho širšia, je prispievateľom v dennej tlači, v časopise Fantázia a mnohé práce nájdete aj na portáli putnici.sk. My sme sa však pýtali na zbierku antológií o ženách, Moja láska, Snehulienka, Ženy chcú počuť rozprávky a Tanec pre Popolušku a zisťovali sme, kde pramení nespútaná rieka jeho fantázie a odkiaľ berie inšpiráciu.

Ako ste sa dostali k písaniu esejí o rozprávkových postavách? Čo bolo vašou prvou inšpiráciou a impulzom, že chcete napísať práve takúto zbierku esejí?

Túto myšlienku som musel v sebe nosiť veľmi dlho: napokon syntéza esejí a archetypálnych príbehov predstavuje pre mňa náročnú tvorivú úlohu dodnes. K tej prvej, O rusalkách a amazonkách ma inšpiroval pohľad na mladú dámu, ktorá prijala pozvanie na večeru, počas ktorej som ju uvidel akoby na pozadí morskej hlbiny, keďže sme v reštaurácii dostali stôl vedľa do steny zabudovaného akvária. Keď som videl bublinky stúpajúce v trblietavých retiazkach ku hladine a vlniace sa vodné rastliny na pozadí jej tváre, s pestrofarebnými rybkami poletujúcimi ako motýle okolo jej vlasov, ťažko som sa mohol ubrániť dojmu, že som sa stretol s rusalkou. Aj keď táto situácia v sebe neskrývala potenciál reálneho vzťahu, predsa na roky ovplyvnila moje vnímanie sveta a jeho ženskej časti zvlášť. Od februára 2005, kedy vyšla táto esej prvýkrát na internetovom portáli Pútnici po jún tohto roku, kedy ju v dramatizovanej verzii odvysielal Slovenský rozhlas sa s týmto príbehom zoznámilo viac ako štyri a pol tisíca čitateľov. Pre nich, práve tak ako aj pre mňa, dodnes nestratila nič zo svojho kúzla a práve preto pred dvoma rokmi otvárala prvú antológiu Moja láska, Snehulienka.

Zaujíma ma, či ste už v detstve rozprávky vnímali ako niečo viac? Pre väčšinu detí sú rozprávky príbehom dobra a zla, niekedy si neuvedomujú ich hlbšiu myšlienku, alebo dokonca charaktery určitých postáv. Kedy ste sa o rozprávkové postavy začal zaujímať, povedzme, psychologicky, premýšľať nad nimi a porovnávať ich medzi sebou a aj s okolitými ľuďmi?

Možno vás to prekvapí, ale v detstve som príliš neholdoval rozprávkam a keď som sa naučil čítať, prepadol som skôr kúzlu antickej mytológie, ktorú ešte nestihla degradovať americká televízna produkcia. Postupne som sa tak prepracoval od piatackeho „poradcu“ pre panteón grécko-rímskych bohov a hrdinov v otcových krížovkárskych kratochvíľach až na seriózneho čitateľa odborných prác o mytológii počas gymnaziálneho štúdia. K rozprávkam som sa znova dostal až nedávno práve v súvislosti s ich psychologickou analýzou. Stalo sa tak okľukou a v čase, kedy už rodičia v mojom veku majú dospelé deti: možno práve preto majú pre mňa tieto príbehy neodolateľné čaro, aj keď ho vo mne vzbudili až hlboko inšpiratívne knihy Bruna Bettelheima, Clarissy P. Estésovej či Angely Carterovej. Až vtedy som si naplno uvedomil akým zásadným a podivuhodným spôsobom súvisia príbehy nášho detstva s hlbinnou psychológiou.

Čo pre vás osobne znamená, napríklad, svetlo a tma v človeku? Je jasne viditeľná a oddeliteľná v postavách, ktoré rozoberáte vo svojich antológiách?

Každý ľudský život sa skladá zo svetla a tmy, zo šťastia a smútku, vitality a depresie. Niečo z toho som už na základe vlastných skúseností aj sám pochopil, hoci môj prístup v tomto smere najviac formovali názory Thomasa Moorea v knihe „Temné noci duše“. Chceme zotrvávať v ilúziách a odvracať svoju pozornosť iba zábavou? Budeme sa správať cynicky a depresívne? Alebo chceme otvoriť svoje srdcia tajomstvu, ktoré je rovnako prirodzené ako slnko a mesiac, deň a noc, leto a zima? Svetlo a tma, radosť a bolesť prestupujú náš život v prirodzenom rytme a snažiť sa tomu zabrániť je nielen nezmyselné, ale aj zničujúce. V priebehu života niektoré časti našej osobnosti rastú a prekvitajú, iné chradnú a odumrú, tak ako naše vzťahy. Byť smutný, strácať samého seba a upadať do bezmocnosti je prirodzenou súčasťou ľudského života. Ako hovorí Thomas Moore, keď sa zvezieme po vlne temnej noci, staneme sa viac sami sebou a posunieme smerom k tomu, kým sme sa mali stať. Je pochopiteľné, že nás temnota znepokojuje, ale práve jazyk mytologických hrdinov je uspôsobený tomu, aby sme o vlastných temných nociach hovorili s neobyčajnou jasnosťou a vášňou zo samotných hlbín našich pocitov a nie z trónu pozitívneho intelektualizmu, ako sme na to zvyknutí. Svetlo a tma nie je od seba oddeliteľná ani v archetypálnych postavách dávnych príbehov, ani v nás samotných. Práve presahy svetla do tmy vytvárajúce v našich mysliach šerosvit, nezreteľné a krehké hranice medzi temnotou a jasom ľudskej duše vedú k tomu, ako sa správať ku zložitostiam bytia vystavujúceho nás rozmanitým skúškam. Dávne príbehy nám poskytujú vhľad do našich vlastných, aj tých starostlivo skrývaných otázok a problémov. Ponúkajú víziu, ktorá presahuje každodenné skúsenosti. Z tohto dôvodu je dôležité, aby každého dostihla temná noc duše, pretože to je jediný spôsob ako zmeniť prístup k životu, nech už je to akokoľvek bolestivé a nebezpečné. A potom zistíme, že sami žijeme v príbehu a vyberáme si cestu podľa príkladu iných: Ako keď Dante opustil svoju cestu a ukryl sa v jaskyni. Ako sa Alica pozerala do zrkadla a potom ním prešla. Ako bol Odysseus vyhodený na neznáme pobrežie vlnami alebo Tristan vydaný bez vesla napospas živlom. Z tohto pohľadu je každý z nás vlastne legendou.

Doposiaľ vám vyšli tri antológie. Posledná s názvom Tanec pre Popolušku vyšla v júni. Čím sa odlišuje od prvých dvoch?

Na túto knihu sa objavila už prvá recenzia z pera renomovaného autora a literárneho vedca Petra Kubicu, ktorá konštatuje, že sa mi čitateľov očakávajúcich staronové príbehy podarilo prekvapiť. Teším sa o to viac, že som v nej pracoval so všeobecne známymi motívmi, keďže rozprávanie o Červenej Čiapočke, Snehulienke, Popoluške, Šípkovej Ruženke či Zlatovláske pozná azda každý. Samého ma prekvapilo, akým spôsobom možno interpretovať napríklad rozprávku o Jankovi a Marienke, ktorú mnohí z nás poznajú iba ak z krátkych viet tlačených veľkými písmenami na stránkach detského leporela. Prekvapeniu určite napomáha aj fakt, že na rozdiel od predchádzajúcich antológií, ktoré postupne vychádzali na internete, majú tieto texty takpovediac premiéru. Názory čitateľov – tak, ako to bolo aj doteraz – sa budú určite rôzniť, ale táto kniha im možno pripadne poetickejšia a dôvernejšia, čo je však už fenoménom samotnej témy, tak blízkej od detstva.

Antológie sú zbierky esejí, ktoré, ako ste povedali, nevznikajú ľahko, ale sú to vaše „srdcovky“. Zameriavate sa v nich na ženskú spiritualitu. Máte v pláne niekedy v budúcnosti tvoriť antológie aj o mužských hrdinoch?

V poslednej dobe som v literatúre postrehol zvýšený záujem o mužskú spiritualitu. Tá v mnohom vzbudzuje záujem, rozpaky ale predovšetkým otázky, na ktoré bude potrebné hľadať odpoveď, vrátane tých zásadných. Prečo sa napríklad zameriavať na špecificky mužskú spiritualitu, obzvlášť keď naša kultúra bola už po stáročia utváraná hlavne mužmi? Môže byť mužský pohľad tým, ktorý náš duchovný život obohatí? Oceňujem priekopnícku prácu, ktorú v tomto smere vykonal napríklad Richard Rohr a Joseph Marthos so svojou „Cestou divokého muža“. Ja sa však po celý život snažím porozumieť ženám a preto ma tak priťahuje ich intuícia a spiritualita. Knihy ako „Ženy, ktoré behali s vlkmi“ Clarissy Estésovej či „Mystériá temnej luny“ Demetry Georgeovej majú pre mňa hodnotu prenikavého zjavenia a keďže ma ženská spiritualita naďalej veľmi priťahuje, nedokážem si predstaviť, že by som mal túto fascinujúcu tému opustiť – hoci aj koncipovaním antológie o mužských hrdinoch.

Myslíte si, že autor, ktorý píše rozprávky, alebo sa nimi zaoberá potrebuje mať vo svojom vnútri dieťa, alebo dospelý racionálny pohľad mu dokáže odokryť všetky zázraky fantázie?

Od detí sa možno naučiť mnoho, napokon už ľudia neporovnateľne schopnejší a múdrejší odo mňa potvrdili, že jediný spoločný pobyt s dieťaťom vás môže zásobiť takým kvantom magickej schopnosti tvoriť, že to pomaly vystačí na celý život. Niečo na tom bude, keďže mnoho z toho, čo považujem za dôležité a čo sa dozvedeli aj čitatelia mojich príbehov som sa dozvedel od detí, pri pohľade na novorodenca alebo jednoducho tam, kde sa zhromažďujú deti. Je veľmi pravdepodobné, že práve v ich spoločnosti sa posiľuje tvorivé úsilie a rozvíja sa naša kreativita. Keď sedím na koberci s trojročným synovcom a s úplným odovzdaním skladám fóliu z balíčka žuvačiek do podoby lodičky, som v tej správnej nálade na čokoľvek – môžem premýšľať nad príbehom, ktorý by si získal srdce iných ľudí alebo prísť na kĺb zaujímavej myšlienke.

Čo vás fascinuje na symbolike a mytológii?

Trvácnosť, ktorú by som prirovnal k večnosti, zrozumiteľosť a univerzálnosť. Mnohí myslitelia už dávno upozornili, že v dobe, kedy sme vystavení nátlaku audiovizuálnych podnetov môže naša skutočná imaginácia zaniknúť. Práve záujem o symboly nám môže pomôcť odhaliť prostriedky a možnosti, ako vidieť za veci a ako vzájomne prepájať symbolické prejavy nášho až podivuhodne rozmanitého a mnohovrstevnatého sveta, čím sa opäť vraciame k mytológii. „Jazyk symbolov je univerzálny,“ píše v tejto súvislosti francúzsky spisovateľ Didier Colin. „Je to reč spoločná pre všetkých jedincov, nech už je ich kultúra, rasa alebo materčina akákoľvek; možno je to dokonca reč, ktorú máme spoločnú so zvieratami, rastlinami, kameňmi, živly alebo tiež – prečo nie – s atómami a bunkami.“ Nie je to azda fascinujúce?

Je potrebné, aby ľudia aj v tejto pretechnologi­zovanej a rýchlej dobe stále verili na rozprávky a zamýšľali sa nad niečím nadprirodzeným?

Rozprávkové príbehy vychádzajú z reči snov, ktoré dokázali rozlúštiť dávno predtým, ako psychoanalytici objavili podvedomie s ktorým sa dnes snažíme pracovať prostredníctvom rôznych psychologických techník. Práve preto, že žijeme v pretechnizovanej a hektickej dobe potrebujeme symboliku rozprávok ako univerzálny jazyk, ktorý je noc čo noc prítomný v našich snoch, ako aj v každom, kto sníva, dýcha, udržiava si nádej, miluje a trpí, pretože o tom všetkom je naše bytie. Podobne tak potrebujeme aj nadprirodzeno, fenomény stojace za hranicami bežného života, ktoré nás môžu prekvapovať, nadchýňať, niekedy možno aj desiť, ale sú tiež hnacou silou nášho magického myslenia.

Ako vám pomáha odkrývanie tajomstiev? Keď prídete na prevratnú myšlienku, odhalíte tajomstvo, alebo hlbšie súvislosti, zvykne vás to tak veľmi potešiť, až máte pocit, že sa vo vás teší to malé dieťa?

Odkrývanie tajomstiev je pre mňa nepretržitou lekciou pokory a obdivu voči zložitosti sveta, ktorý nás obklopuje. Za tie dve desaťročia, počas ktorých publikujem o najrozmanitejších záhadách som sa naučil, že žijeme uprostred každodenných zázrakov a tajomstiev, pričom ten najúžasnejší svet sa skrýva v každom z nás. Moderná veda vytýčila také parametre sveta, v ktorom sú všetky vzťahy či hodnoty analyzované a vyhodnocované vrátane toho, čo sa odohráva v ľudskej duši. Ale tá viac ako kognitívnu psychológiu potrebuje spiritualitu, a namiesto mentálnych techník skutočnú božskú iskru, nech už si pod tým predstavujeme čokoľvek. A tak si položme otázku, či sme si dobre premysleli rozhodnutie vnímať svet utilitárne, sústredení iba na jeho efektivitu, produkciu a rast alebo si pripustíme údiv či rozpaky pri stretnutí s niečim, čo sa vymyká našim zjednodušeným, pokiaľ nie priamo zmrzačeným pravidlám myslenia? Sme naozaj ochotní žiť vo svete, ktorý nebude mať žiadne tajomstvo, v ktorom už nemožno nič vymyslieť, objaviť, nájsť, niečomu porozumieť alebo nájsť? Ja si to nedokážem, presnejšie povedané, nechcem predstaviť. Aj preto pestujem v sebe častokrát až detinský údiv nad tajomstvami a záhadami nášho sveta, s bezstarostnosťou dieťaťa objavujúceho vôňu kvetov a farby motýlich krídiel, nevedomého zákonov biológie umožňujúcich vznik takejto krásy, ale bytostne prežívajúceho takúto zázračnú nádheru. A to je dôvod, prečo mám vždy pri nočnej lampe odložené rozprávkové knihy a prečo sa o zásadných pravdách o živote dozvedám viac od svojho malého synovca na prechádzke lesom ako z odbornej literatúry či internetu.

Čítajte viac na: http://zvonline.sk/…m-jesenskym/

aktualizácia: 16.01.2017 | počet zobrazení: 296

počet prístupov od 10.02.2007: 432592
počet prístupov dnes: 57