Dr. Miloš Jesenský

Múzeá sú ambasádou histórie

O výskumnej činnosti, neobyčajných objavoch a doterajších úspechoch Kysuckého múzea hovoríme s jeho riaditeľom Milošom Jesenským.

Ako vnímate úlohu múzea v dnešnom svete?

„Legislatíva definuje múzeum predovšetkým ako zbierkotvornú inštitúciu, ktorej povinnosťou je uchovávať a chrániť predovšetkým hmotné kultúrne dedičstvo. To je síce pravda, ale keby múzejníci ostali len pri tom, bolo by to veľmi málo. Ak necháme bokom zjednodušený skreslený názor, ktorý v múzeu vidí iba jedného z účastníkov cestovného ruchu, prípadne akýsi verejný servis pre organizovanie kultúrnych podujatí, bude mi osobne najbližšie predstava pamäťovej inštitúcie. Tak sa múzeá stávajú akousi „ambasádou histórie“, kde sa „čas zastavil“, ale nie azda preto, že múzejníci svojou činnosťou uviazli v minulosti, ale práve tým, že svojim cieľavedomým konaním túto minulosť sprostredkujú, keď nás všetkých pozývajú na exkurz do sveta, ktorý tu kedysi bol, ale dnes už ho nikde inde neuvidíme.“

Je v tomto poslaní múzeum jedinečné? Veď tu predsa máme aj iné pamäťové inštitúcie…

„Najbližšie majú k tomuto poslaniu aj galérie, tie sú však predsa len oveľa viac špecializované. A čo sa týka napríklad archívov či historických knižníc, múzeum je v tom smere prístupnejšie a oveľa viac otvorené verejnosti, keďže spektrum jeho návštevníkov zahŕňa všetky možné vekové i profesijné skupiny, laikov i odborníkov, deti i seniorov … Múzeum má navyše obrovský bonus v podobe depozitára, kde sústreďuje zaujímavé artefakty minulosti. A to je úplne zásadné: odborníkov na etnografiu, históriu či archeológiu síce nájdete na univerzitách či iných akademických pracoviskách, ale pokiaľ chcú akýmkoľvek spôsobom pracovať so zbierkami, musia ísť do múzea. Aj preto má Kysucké múzeum výbornú spoluprácu s Historickým ústavom SAV, Trnavskou univerzitou, Žilinskou univerzitou či Technickou univerzitou v Košiciach, aby som menoval aspoň tie najdôležitejšie pracoviská.“

Takže to, čo robí múzeum múzeom, je depozitár?

„Sú to aj iné veci, ale toto je rozhodne najdôležitejšie. Pozrite sa, depozitár múzea je čosi ako tajuplná Noemova archa, ktorá musí svoj drahocenný náklad zachrániť pred potopou pominuteľnosti. Je našou povinnosťou hmotné dedičstvo našich predkov prepraviť ďalej do budúcnosti a to je nesmierne dôležité poslanie, ktoré za múzeá nikto iný neurobí. Navyše táto úloha vysoko presahuje život či úsilie nie jedného človeka, ale celej generácie a musíme tu kalkulovať s časovým horizontom, v akom obvykle neuvažujeme. V dejinách slovenských múzeí sa mnohokrát menili zriaďovatelia a ešte častejšie riaditelia, zbierky tu však ostávajú a to je to najdôležitejšie.“

Je z pohľadu zbierok Kysucké múzeum v niečom jedinečné? Aké najpozoruhodnejšie nálezy sa v ňom nachádzajú?

„Naše múzeum patrí k najmenším v rámci Žilinského samosprávneho kraja, ale aj tak aktuálne ochraňuje 30 419 zbierok. Každá z nich je nejakým spôsobom zaujímavá, ale pokúsim sa vybrať aspoň niektoré z nich. Za najhodnotnejší považujem súbor 1658 mincí zo známeho horelického pokladu, ktorý v marci 2000 našiel a do múzea odovzdal dnes už zosnulý Jozef Kubica. Hlinený džbán plný strieborniakov je pritom tá najromantickejšia predstava o poklade, ako si ho obvykle predstavujeme a pritom historikom poskytol mnohé cenné poznatky. Najstaršími zbierkami sú nepochybne zuby z chrupu mamuta staré niekoľko desiatok tisíc rokov. Celkovo máme tri – z toho jeden nájdený v katastri Turzovky a dva v Krásne nad Kysucou, ktoré dokazujú, že čriedy týchto obrovských zvierat sa pred 40 až 12 tisícročiami vyskytovali i v našom regióne. Najtajomnejšou zbierkou je asi Madona z Kosceliska zo 14. storočia, ktorá bola v ruinách stredovekého kostola objavená pod vedením archeologičky Marcely Ďurišovej počas vykopávok v júli 1990. Drobná soška neznámej svätice vyrezaná z kosti a pochádzajúca niekde zo západnej Európy zrejme tvorila súčasť výzdoby väčšieho sakrálneho predmetu, tipujem nádobu na uchovávanie hostií či malý relikviár. A najkurióznejším artefaktom je helma príslušníka wehrmachtu, ktorú v máji 2011 vykopala stavebná partia pri úprave parkoviska pri budove Kysuckého múzea v Čadci. Keď mi na dvere kancelárie zaklopali robotníci, aby sa pochválili s nálezom pripravili mi doslova infarktovú situáciu, keďže mojou prvou myšlienkou bolo pri predstave nevybuchnutej munície volať ku výkopu pyrotechnika. Nakoniec to však nebolo potrebné a všetko dobre dopadlo.“

Zdá sa, že väčšinu zo zbierok o ktorých hovoríte, získalo Kysucké múzeum vďaka archeologickému výskumu. Považujete ho teda za dôležitý?

„Archeológia je práve tým príkladom úspešného reštartu odbornej práce, ktorý priniesol veľmi zaujímavé výsledky. Od druhej polovice deväťdesiatych rokov sa po odchode vtedajšej archeologičky Marcely Ďurišovej práci v teréne nikto nevenoval, v depozitári roky spočívali nespracované nálezy získané predošlými výskumami a verejnosť, dokonca sčasti i odborná, bola presvedčená o tom, že Kysuce nie sú v tom smere perspektívnym územím. V súčasnosti môžem s veľkým zadosťučinením konštatovať, že tento názor vôbec nezodpovedá skutočnosti. Zmenil sa, presnejšie povedané zmenili sme ho už v roku 2012, kedy sme s podporou Žilinského samosprávneho kraja začali so systematickým výskumom na Koscelisku v Radoli. Tu sa nám postupne podarilo nielen ohraničiť a preskúmať miesto najstaršieho kostola v regióne, ale predovšetkým objaviť niekoľko mohýl z doby bronzovej. Naša archeologička Danka Majerčíková v spolupráci s Archeologickým ústavom SAV a združením Via Magna uskutočnila viacero mimoriadne zaujímavých objavov, medzi ktoré patrí napríklad nález mince Žigmunda Luxemburského, ako aj ďalšie nálezy umožňujúce potvrdiť zánik kostola pri husitských nájazdoch či pohrebná keramika a šperky lužickej kultúry. Kostrové nálezy sme poskytli ku expertíze antropológom a na základe ich zistení sme sa veľa dozvedeli o výzore, zdravotnom stave či spôsobe stravovania našich predkov. Ale to, čo považujem za najdôležitejšie, je plne uvedomiť si skutočnosť, že v Radoli existuje viac ako tritisíc rokov kontinuálne osídlenie a že v časoch, kedy Mojžiš viedol svoj národ z egyptského zajatia, tu dávno prebývali ľudia. A netreba byť ani odborne fundovaný, aby vám z pocitu, aká dlhá doba to je, prebehli po chrbte zimomriavky. Už viackrát som sa vyjadril, že Koscelisko znamená pre Kysuce niečo podobné, ako Akropola pre Atény a práve preto, že ide o tak významnú lokalitu, budeme aj naďalej pokračovať vo výskume. V jeseni minulého roku sme si ku spolupráci prizvali odborníkov, ktorí lokalitu preskúmali pomocou georadaru, takže už v tejto sezóne budeme vedieť presne zacieliť výkopové práce.“

Kysucké múzeum je známe aj svojou bohatou publikačnou činnosťou. Mohli by sme ju čitateľom stručne priblížiť?

„Môžem to zhrnúť za ostatných desať rokov, čo je obdobie, za ktoré v Kysuckom múzeu pôsobím. Za túto dekádu sme vydali 48 knižných publikácií. Ak by sme z každého titulu vybrali po jednom exemplári a potom stránky poukladali vedľa seba, vznikol by z toho súvislý pás dlhý 2 312 metrov. Napriek prirovnaniu tu však nehovoríme o hodnote potlačeného papiera, podstatná je totiž skutočnosť, že takto sme odpublikovali výsledky práce našich odborných zamestnancov a širokého spektra našich spolupracovníkov. V reprezentatívnej edícii Zlatý fond vyšli viaceré pozoruhodné diela ďaleko prekračujúce hranice nášho kraja. Ako príklad môžem spomenúť takmer tisícstránkovú knihu „Ľudové piesne Kysúc“, ktorá je celoživotným dielom známeho etnomuzikológa, interpreta a emeritného riaditeľa Kysuckého múzea Pavla Kužmu, kolektívnu monografiu „Kysuce 1938–1945“ mapujúcu ešte stále málo známe vojnové roky v našom regióne alebo monumentálne dobové dielo Mateja Bela, z ktorého sme vydali už päť zväzkov v latinskom origináli a slovenskom preklade. Práve Belov opus je dôkazom toho, že aj viac ako pol tisícročia po dobe svojho vzniku môže vlastivedné dielo kraľovať na poprednom mieste v rebríčku regionálnych bestsellerov.“

Zhováral sa: Ladislav Paštrnák Pôvodne vyšlo v týždenníku Kysuce 17. 1. 2018