Rozhovory

[ späť ]
Rozhovory  Nedajú mu spávať alchymisti a bosorky

Nedajú mu spávať alchymisti a bosorky

Nedajú mu spávať alchymisti a bosorky

Má dvadsaťdeväť rokov a na svojom konte desať vydaných kníh. Je vyštudovaný veterinárny lekár, ale toto povolanie nikdy nevykonával. Od stredoškolských rokov ho totiž priťahujú záhady a veci mysteriózne. V roku 1989 začal publikovať články o paranormálnych javoch a fenoméne UFO. Pred piatimi rokmi mu vyšla prvá kniha, okultný životopis Adolfa Hitlera s názvom Démon z iného sveta, ktorý vydal pod nemeckým pseudonymom, lebo sa obával, že v tomto žánri nemá ako slovenský autor šancu na úspech. v ďalších knihách, ktoré vychádzali už pod jeho skutočným menom, sa zase venuje stredovekým záhadám, mimozemským civilizáciám či paranormálnym javom. Spisovateľ MILOŠ JESENSKÝ.

Témy, ktorými sa vo vašich knihách zaoberáte, sú veľmi rôznorodé. Raz je to kniha o Hitlerovi, inokedy o stredoveku, potom o mimozemských civilizáciách. Myslíte si, že pri takomto širokom zábere môžete tieto témy spracovať fundovane?

Snažím sa robiť to, čo ma momentálne zaujíma. Mám rozpracovaných vždy viac námetov a dokončujem práve tie, na ktoré mám jednak náladu, jednak dostatok informácií, aby som ich dotiahol do knižnej podoby. Neviem si predstaviť, že by som pri bilancovaní mohol povedať, že som napísal trebárs desať kníh o Lochnesskej príšere. To by ma neuspokojilo. Snažím sa k určitej téme vyjadriť, zaujať k nej postoj a ten zaujmem na základe toho, že urobím akúsi hĺbkovú sondáž problému, a k téme sa už potom väčšinou nevraciam. To bol aj prípad psychoportrétu Hitlera. Vtedy som si povedal – kniha vyšla a teraz už mám Hitlera plné zuby, na iks rokov nechcem o ňom počuť. Bola to jednak vyčerpávajúca téma, ale aj kvôli spestreniu som musel prejsť na niečo úplne iné.

V každom prípade je vydanie desiatich kníh v priebehu piatich rokov pomerne slušným výkonom. Ak by sme to spriemerovali, je to jedna kniha za pol roka, čo pri takýchto háklivých témach automaticky vrhá tieň podozrenia na kvalitu.

Nie, neberte to ako nejakú moju literárnu kadenciu, alebo niečo, čo bolo šité horúcou ihlou. Sú to výsledky niekoľkoročnej prípravy z predchádzajúcich rokov, takže už som vlastne iba postupne finalizoval rukopisy.

Väčšina vašich kníh vyšla doteraz v Čechách a v češtine. Znamená to, že na Slovensku nie je o záhady a paranormálne javy záujem?

To nemôžem povedať. Je to skôr preto, že ak slovenský autor vydá knihu v slovenskom jazyku, je distribuovaná iba na slovenskom trhu. Ak však publikujem v češtine, dostane sa kniha aj k českému, aj k slovenskému čitateľovi. Je ale pravdou, že v Čechách sú moje knihy známejšie. u našich ľudí mám dojem, že pri tomto druhu literatúry majú záujem skôr o autorov, ktorých mená znejú zahranične.

Takže by to mohlo prameniť viac z nedôvery k vlastným autorom než z nezáujmu o žáner?

Záujem o tento druh literatúry je tu už dávno. Dlhé roky boli predsa aj u nás populárne napríklad diela Ludvíka Součka, či už Tušenie tieňa, Tušenie súvislostí, alebo iné, ku ktorým sa aj ja snažím programovo hlásiť. Na Západe sa ale takýto žáner vydáva tri či štyri desiatky rokov a jeho popularita sa neustále udržuje. Myslím si teda, že po desiatich rokoch, keď je už aj u nás možné liberálne publikovať aj neortodoxné poznatky, sa nemusíme obávať, že by sa záujem opotreboval, prípadne zanikol. To zatiaľ nehrozí.

Nie je to ale dané skôr tým, že ľudia sa od problémov radšej utiekajú k veciam, ktoré sú mimo reality, a preto aj autor, ktorý sa venuje záhadám a paranormálnym javom, má väčšiu šancu uspieť?

Sčasti áno, ale z vlastnej skúsenosti môžeme povedať, že čitatelia, ktorí čítajú či už moje knihy, alebo knihy iných takto zameraných autorov, nie sú práve ľuďmi, ktorí holdujú rôznym šarlatánskym oblastiam. Isteže, ten fenomén, ktorý spomínate, existuje, ale ja sa na svojich prednáškach, besedách či pri inej komunikácii s čitateľmi nestretávam s typom ľudí, ktorí by boli obeťami šarlatánov.

Autori článkov a kníh týkajúcich sa záhad sú však všeobecne obviňovaní zo šarlatánstva a z naháňania lacnej popularity, a najmä v odbornej verejnosti podobné diela nenachádzajú priaznivú odozvu.

Mal som šťastie, že som pracoval v múzeu ako vedecký pracovník, takže som sa každý deň stretával s názormi ľudí, ktorí sa venovali vede. Osobne nemám negatívne skúsenosti, aj keď je pravda, že mnoho vedcov sa na túto problematiku pozerá s dešpektom. Podľa mňa je len otázkou času, kedy staršiu generáciu vedcov, pričom nemyslím staršiu iba biologicky, ale aj myslením, nahradí mladšia a liberálnejšie založená generácia, ktorá prinesie radikálne nový pohľad na výskum rôznych záhadných fenoménov. Musí to byť určitý zákonitý proces, pretože ak vezmeme literatúru tohto druhu, doposiaľ si v pravom zmysle slova nenašla literárnych kritikov a nie je ani predmetom záujmu literárnych vedcov. Ak ale nejaký žáner nemá kritikov, neznamená to, že neexistuje.

Bol to dôvod, prečo ste si začali robiť ašpirantúru z historických vi­ed?

To je skôr preto, aby boli moje knihy opečiatkované kreditom historika. Histórii som sa totiž vždy venoval ako koníčku. v rámci doktorandskej práce sa venujem dejinám alchýmie na Slovensku, takže zase to nemá ďaleko k mojim záujmom. Práve na tejto práci by som chcel poukázať na to, že aj zdanlivo neortodoxné skutočnosti sa dajú skúmať štandardnými vedeckými metódami.

Na aký otáznik hľadáte odpoveď teraz?

Momentálne sa venujem príprave knihy, ktorá má pracovný názov Nie sme sami na Mesiaci. Bude to kniha, ktorá sa snaží nájsť a zhrnúť indície, že sa na našom najbližšom nebeskom súputnikovi nachádzajú stopy po inej mimozemskej civilizácii, ktorá existuje v Slnečnej sústave. Týka sa to najmä problematiky šesťdesiatych rokov, letov na Mesiac, odkrývania pozadia programu Apollo, súperenia Rusov a Američanov, ale hlavne odhaľovania možných stôp mimozemskej inteligencie na Mesiaci.

Disponujete nejakými dôkazmi o tom, že pred Armstrongom už na Mesiaci niekto bol, prípadne aj kto to bol?

Ťažko to určiť jednoznačne, ale isté je to, čo som dal už do názvu knihy – že nie sme na Mesiaci sami.

A že sme tam neboli prví?

To je viac ako isté.

Veríte teda v existenciu mimozemských civilizácií?

To nie je otázka viery. Je to otázka určitého prístupu alebo neprístupu k informácii. Ja som človek, ktorý sa o veciach snaží presvedčiť, aj keď to niekedy nie je dosť dobre možné. Ide o to, či sme pri prameni hodnoverných informácií, a ak áno, či nás presvedčia, alebo ich jednoducho nemáme a nevieme k nim zaujať stanovisko. Pre mňa z mojej osobnej filozofie vyplýva, že skôr sa mýli človek, ktorý niečo popiera, ako ten, ktorý nejakú možnosť pripúšťa. Existuje jedna myšlienka, ktorá hovorí, že vesmír je natoľko veľký, že keby sme v ňom boli sami, bolo by to plytvanie priestorom. Človek, ktorý v niečo také verí, je vlastne svojim spôsobom motivovaný k tomu, že hľadá niečo, alebo sa púšťa za niečím, čo si možno vysvetliť aj inak.

Ktoré záhady vám nedajú spávať na Slovensku?

Tie, ktorými sa stále zaoberám, teda problematika alchýmie, alchymistov, čarodejníc, či čarodejníckych procesov. To sú témy, ktoré úzko súvisia s históriou, ale zaujímavá a takmer nepreskúmaná je otázka mysterióznych archeologických nálezov. Archeológovia sa stretli napríklad s rôznymi nálezmi, ktoré má verejnosť len malú šancu niekde vidieť. Ako príklad uvediem hroby, ktoré dokazujú použitie antivampirických praktík na Slovensku.

Dá sa povedať, že vás niektorý z takýchto nálezov mimoriadne oslovil?

Lebka prerazená železným klincom, ktorú našli v predchádzajúcom storočí v Ružomberku. Je to síce trochu zvláštny, ale pritom autentický dôkaz o vampirizme zakorenenom aj u nás. Lebku objavili v roku 1905 dvaja chlapci pri kopaní základov nového mestského domu v tesnej blízkosti kostola. Odniesli si ju domov, ale matka im ju zobrala a zakopala do záhrady. O desať rokov ju objavili tesári pri oprave plota a prehodili ju do záhrady učiteľa Hollého, ktorý ju odovzdal do múzea. Podľa anatomického posudku nebola lebka úplná, chýbali všetky kosti tváre a spodná časť. Uprostred temena bol hrdzavý železný klinec, ktorý sa nedal vybrať. Do lebky bol vrazený minimálne šesťdesiat rokov po pochovaní tela, ktoré bolo uložené na inom mieste. Išlo teda pravdepodobne o akt zneškodnenia upíra. Podobným prípadom bol nález ľudskej čeľuste s visiacim zámkom, pravdepodobne ako doklad svojrázneho druhu trestu za porušenie mlčanlivosti. Priťahuje ma však aj otázka baróna Kempelena a jeho šachového automatu, ale hlavne pokusov, ktoré robil s talianskym anatómom Spalanzanim a sochárom Messerschmidtom. Smerovali k tomu, že sa v Prešporku pokúšali zostrojiť mechanického človeka, nejakého androida. Čo ich k tomu viedlo, zostáva stále záhadou.

Počul som, že ste označovaný za akéhosi pokračovateľa diela Ludvíka Součka.

Som vyštudovaný veterinár, ktorý pracoval v múzeu, teraz si robím doktorát z histórie a pri tom píšem knihy. Keď to porovnám s pánom Součkom, ktorý bol zubný lekár, pracoval ako redaktor vo vydavateľstve a písal knihy, vidím tu určitú paralelu.

Ale teraz vážne. Nechcem byť neskromný, preto nebudem porovnávať svoje literárne kvality so Součkovými. K tým mám ešte ďaleko. Vidím tu ale reálny predpoklad toho, ako sa dá postaviť k takejto problematike, aby to malo zmysel. Preto hovorím, že metódu mám a odpozeral som ju od pána Součka. V roku 1990 som mal napríklad vzácnu príležitosť navštíviť vdovu po Ludvíkovi Součkovi, pani Dagmar Součkovú. Dlho sme sa rozprávali o diele jej manžela a istý čas som si s ňou aj písal. Vo svojich listoch ma doslova nabádala, aby som pokračoval v činnosti. Môžem povedať, že práve v poslednej knihe Záhady devätnásteho storočia som v mnohom nadviazal na diela Ludvíka Součka, a je tam možné sledovať priame prepojenie jeho a mojich téz. Tých desať vydaných kníh preto pre mňa znamená aj to, že som si zvolil správnu metódu a cestu.

Andrej Šimončič (SME, 10.02.2001)

aktualizácia: 09.01.2017 | počet zobrazení: 291

počet prístupov od 10.02.2007: 432590
počet prístupov dnes: 55