Rozhovory
Staneme sa kozmickými misionármi?
Rozhovor Miloša Jesenského s Lenkou Stránskou.
Keď sa povie vatikánske archívy, fantázia väčšiny z nás zapracuje natoľko, že pred nami vykreslí obraz ponurých podzemných chodieb osvetlených sliepňajúcimi žiarovkami, kde sa popri pavučinami pokrytých stenách ťahajú nekonečné rady regálov so zaprášenými zväzkami a vo výklenkoch spočívajú predmety a dokumenty, ktoré už celé stáročia neuzreli svetlo sveta. Je však možné, aby sa v neprístupnom podzemí Vatikánu skrývali dôkazy o tom, že vo vesmíre predsa len nie sme sami? Na to sme sa opýtali spisovateľa Miloša Jesenského, autora knihy „Ďaleká misia“. Ako sám s úsmevom hovorí, odpoveďou je „Áno i nie.“ Tak si to poďme spoločne ujasniť.
Nie je to tak dávno, čo pápež František prehlásil, že by pokrstil aj mimozemšťana. Znamená to teda, že sa Vatikán nestavia odmietavo k existencii iného, rozumného života vo vesmíre?
„Mnohí komentátori známy pápežov výrok síce interpretujú v zmysle, že vstup do cirkvi nemá byť uprený nikomu a kvôli žiadnemu dôvodu, ale nemusíme mať obavy ani z toho, ak ho budeme chápať doslovne. Odpoveď je totiž prostá a pre kresťanských teológov prijateľná: Ak vo vesmíre objavíme inú civilizáciu, stojí pred pozemskými misionármi azda najdôležitejšia úloha od doby, kedy sa Kristovi učeníci vydali do sveta evanjelizovať. Dejiny spásy sa v zásade vzťahujú na celý vesmír; ak sme si ho doteraz zúžili iba na náš svet, budeme musieť uvažovať veľkorysejšie, prinajmenšom v meradle našej Galaxie.“
To znie priam neuveriteľne, ale pokiaľ by sme aj nám, pozemšťanom, priznali mandát takýchto kozmických misionárov, musí predsa vychádzať z postojov, ktoré formujú oficiálny názor cirkvi. Znamená to teda, že Vatikán pripúšťa existenciu mimozemských civilizácií?
„Oficiálne také vyhlásenie síce nepadlo, ale diskusia o živote vo vesmíre presahuje hranice Vatikánu v tom zmysle, že sa týka všeobecne kresťanských denominácií. Tak dlho sme boli presviedčaní o spiatočníckej úlohe cirkvi v dejinách, o tom, ako sa bránila predstave, že Zem nie je stredom vesmíru a trestala slobodomyseľných vedcov ako bol Mikuláš Kopernik či Giordano Bruno, že sme nakoniec tejto zjednodušujúcej predstave plne uverili. Pritom sa diskusia o obyvateľoch iných svetov ťahá v cirkvi už viac ako pol tisícročia. V ich existenciu veril napríklad učený františkán Guillaume de Vaurouillon či astronóm Ján Kepler a po nich celá plejáda teológov 18. a 19. storočia ako Richard Bentley, Thomas Chalmers alebo Pietro Angelo Secchi, aby som menoval aspoň tých najznámejších. Ak sa k tejto otázke nebáli v rámci cirkvi vyjadrovať už v minulosti, prečo by sa tomu moderní teológovia mali vyhýbať teraz? A sme opäť pri pápežovom vyjadrení z mája 2015, ktorý zverejnilo aj Radio Vaticana: „Ak by napríklad zajtra prišla expedícia z Marsu a niektorí z nich by prišli sem a povedali by, že chcú byť pokrstení! Čo by sa stalo? Keď nám Pán ukázal cestu, kto sme my, aby sme povedali nie, Pane, toto nie je prezieravé! Kto sme my, aby sme zavreli dvere?“ Chápem tých, ktorí hovoria, že to Svätý otec mienil obrazne, mne ale nerobí problém chápať ho doslova.“
Vo verejnosti je ale rozšírená mienka, že náboženstvo a predstava mimozemšťanmi zabývaného vesmíru sa navzájom vylučuje. Znamená to teda, že v mene viery sú nám odopierané nejaké zásadné odhalenia? Niečo čo sa dodnes skrýva v hĺbke vatikánskych archívov?
„Prepáčte, ale niet mylnejšej predstavy, ako je táto. Nemyslím si, že Svätá stolica pred nami niečo zatajuje, už len preto, že nemá čo, teologická diskusia totiž prebieha pred očami verejnosti, aj keď teda rozumiem tomu, že sa o nej noviny nezmieňujú palcovými titulkami. A v tomto smere by som nepreceňoval ani vatikánske archívy, hoci predpokladám, že aj tam na bádateľov čakajú prekvapujúce objavy. Keďže som sa pri práci na svojej knihe už musel vzdať potešenia pátrať v tamojších fondoch, o to intenzívnejšie som hľadal informácie mimo zaprášených spisových regálov. Svoje tvrdenia som podložil názormi viac ako dvadsiatich teológov, astronómov a vedeckých spisovateľov, s čitateľmi sa transparentne podelil o svoje zdroje, hĺbavejším pripravil obsiahlu bibliografiu a odkazy, skrátka, poctivo som vyložil karty na stôl. A z toho, čo som zistil vyplýva, že kresťanské cirkvi a katolícka obzvlášť sú nielenže pripravené na možnosť kontaktu s mimozemskou civilizáciou, ku ktorej by eventuálne došlo už v blízkej dobe, ale aj napĺňať svoje evanjelizačné poslanie.“
Ale čo potom názory, že v prípade kontaktu ľudstvo prehodnotí priority a môže dôjsť ku kríze, či kolapsu svetových náboženstiev?
„Verejnosť sa toho síce obáva, ale podľa aktuálnych výskumov sociológov a religionistov to nehrozí. Nie je to žiadnym prekvapením, ak si uvedomíme, akú dlhú cestu prešla teológia od stredovekého chápania vesmíru ku súčasnej astrofyzike. V skratke to možno povedať, že prešla od geocentrického ku kristocentrickému modelu vesmíru, v ktorého strede nie je Zem, ale Boh a spasenie sa vzťahuje na celý vesmír. Mnohým možno prídu diskusie o tom, či sú mimozemšťania zaťažení dedičným hriechom, boli vykúpení súčasne s nami, prípadne či ku ich spaseniu dôjde prostredníctvom pozemských misionárov možno kuriózne, ale deklarujú pripravenosť Vatikánu nielen na prípadný mimozemský kontakt, ale aj na aktívne vedenie medzihviezdnej komunikácie s evanjelizačným posolstvom.“
Prepáčte, ale to skutočne znie ako science fiction …
„Možno to tak znie, ale všetko nasvedčuje tomu, že viaceré pápežské inštitúcie majú k tejto téme už roky rozbehnuté vedecké programy a konferencie o živote vo vesmíre organizované astronómami majú požehnanie Svätého otca. Keď sa riaditeľ Vatikánskeho observatória, jezuita Guy Consolmagno nechal počuť, že „každá bytosť má dušu bez ohľadu na počet chápadiel“, znamená to, že v pozadí vatikánskeho astrofyzikálneho programu stále rezonuje otázka misijného diela, inak povedané potreba evanjelizovať bez ohľadu „na počet chápadiel“. Chápem, že mnohí pri tom neveriacky krútia hlavami, či už agnosticky zameraní vedci alebo aj tradiční veriaci, ale astronómovia Svätej stolice podľa môjho názoru bezproblémovo zasadzujú dejiny spásy do všeobecnej histórie vesmíru. Vatikánske observatórium v roku 1993 zriadilo jedno z najmodernejších výskumných centier v arizonskom Tucsone, ktoré spolupracuje s poprednými vedeckými inštitúciami na celom svete a pracujú v ňom na plný úväzok jezuitskí astronómovia. Zameriavajú sa na výskum exoplanét, teda telies podobných našej Zemi, ktoré majú predpoklady na vznik a udržanie života. A pre nikoho by nemalo byť prekvapením, že nedávno usporiadali vedeckú konferenciu o exobiológii, ktorej sa zúčastnilo viac ako dve stovky medzinárodných bádateľov. Vám to nepripadá ako starostlivé prípravy? Mne totiž áno a preto po dôslednom štúdiu všetkých materiálov pre moju knihu sa cítim oprávnený tvrdiť, že cirkev je nielen pripravená na možnosť kontaktu s inou civilizáciou, ale ju aj evanjelizovať. Fascinuje ma predstava procesie misionárov spievajúcich Te Deum pod oblohou s inými súhvezdiami ako máme tu na Zemi, ako aj rádiostaníc vysielajúcich do hlbín vesmíru kódované posolstvo evanjelistu Jána: „Na počiatku bolo Slovo, v ňom bol život a život bol svetlom ľudí.“
Zhovárala sa: Lenka Stránska
počet prístupov dnes: 156