Rozhovory

[ späť ]
Rozhovory  Myslím, že Koscelisko je pre náš región niečo podobné ako Akropola pre Atény

Myslím, že Koscelisko je pre náš región niečo podobné ako Akropola pre Atény

ROZHOVORY_kysuckyvecernik

Rozhovor s Milošom Jesenským pre portál www.zvonline.sk

Miloš Jesenský je riaditeľom Kysuckého múzea, autorom kníh o alchýmii, nadprirodzených javoch i histórii. Je držiteľom ocenenia „Krištáľový tiger“ (1998), „Weberova cena“ (2013) a „Mimoriadnej medzinárodnej ceny E.E. Kischa“ (2015).

Od roku 2008 ste riaditeľom Kysuckého múzea v Čadci. Čo sa vám za tie roky vo vašej funkcii podarilo, na čo ste hrdý?

Najviditeľnejšie zmeny sa asi prejavili v skanzene na Vychylovke, či už ide o vybudovanie budovy železničnej stanice, ktorá umožňuje zvýšiť komfort a úroveň služieb poskytovaných návštevníkom alebo náročnú rekonštrukciu úzkorozchodnej trate historickej lesnej železnice, ktorá prepojila Kysuce s Oravou a umožňuje prezentačné jazdy po unikátnom úvraťovom systéme v celom rozsahu až po sedlo Beskyd. To sa podarilo predovšetkým vďaka masívnej investičnej podpore Žilinského samosprávneho kraja a eurofondom, bez toho by sme o obnovení múzejnej železničky v takomto rozsahu mohli naozaj dodnes iba snívať. Spomenúť musím aj zriadenie Vlastivedného múzea v Krásne nad Kysucou a spoločnej prírodovednej expozície štyroch múzeí s replikou mamuta v životnej veľkosti. Rád by som sa tiež zmienil o tom, ako sa Kysucké múzeum etablovalo vo vedecko-výskumnej činnosti nielen opätovným konštituovaním Vedeckej rady, ktorá je poradným orgánom riaditeľa, ale predovšetkým spoluprácou s viacerými univerzitami, Historickým či Archeologickým ústavom SAV. Pochváliť sa môžeme aj rozvinutím publikačnej činnosti, pričom viaceré knižné tituly z pera našich pracovníkov získali významné ocenenia. Osobne je pre mňa najväčšou satisfakciou reprezentatívne vydávanie diela Mateja Bela, ukazuje sa, že aj po stáročiach od smrti tohto významného uhorského polyhistora ide o skutočné „historické bestsellery“ s veľkou poznávacou a literárnou hodnotou.

Za vášho riaditeľovania sa obnovil výskum archeologickej oblasti Koscelisko v Radoli. Aký má tento výskum prínos pre náš región a čo sa v rámci neho zistilo?

Jednou z prvých vecí, ktoré som si zaumienil zmeniť, bola stagnácia archeologického výskumu na Kysuciach. V roku 2008 bola realita taká, že múzeum viac ako pätnásť rokov dokonca ani nemalo archeológa a povedomie o možnostiach výskumu dejín regiónu týmto spôsobom bolo veľmi chabé. Dokonca aj inak dobre informovaní ľudia mi kládli otázku, prečo chceme na Kysuciach obnoviť vykopávky, keď tu aj tak dohromady nič nie je. A ukázalo sa, že je to trochu inak: roky sme síce mohli mať pocit, že náš región nie je archeologicky atraktívny, ale nie preto, že by tu azda nič nebolo, ale že sa toho pre archeológiu urobilo žalostne málo. Dnes sme na tom už inak. Vďaka podpore Žilinského samosprávneho kraja pokračujeme od roku 2012 v systema­tickom výskume na Koscelisku v Radoli. Výsledkom je nielen kompletne preskúmaný interiér najstaršieho, stredovekého kostola na Kysuciach, ale aj časti pohrebiska, obranného valu či nádejný objav lužického hrobu, ktorý sa podaril minulý rok. Numizmatické nálezy, antropologická analýza kostrových pozostatkov či fragmenty keramiky nám teda prezradili pomerne veľa o spôsobe života dávnych Kysučanov z obdobia spred zachovanými písomnými zmienkami, ktorých výpovedná hodnota sa mimochodom dosť preceňuje. Myslím, že Koscelisko je pre náš región niečo podobné ako Akropola pre Atény, kultúrnym i kultovým miestom o to skôr, že je zatiaľ najstaršou kresťanskou pamiatkou na Kysuciach. Ostáva mojim úprimným presvedčením, že v budúcnosti sa lokalitu tejto národnej kultúrnej pamiatky podarí citlivo upraviť na zážitkovo-poznávací areál s veľkým potenciálom cestovného ruchu.

Okrem funkcie riaditeľa vám právom patrí aj „funkcia“ spisovateľa. Témy, ktorými sa vo vašich knihách zaoberáte, sú veľmi rôznorodé. Raz je to kniha o Hitlerovi, inokedy o stredoveku, potom o mimozemských civilizáciách. Myslíte si, že pri takomto širokom zábere dokážete tieto témy spracovať fundovane?

Odpoveď sa ponúka sama. Som spisovateľ, nepasujem sa za experta. Ak ma nejaká téma zaujme, vnímam ju predovšetkým všetkými zmyslami autora. Napriek očividnému okúzleniu totiž ako literárny tvorca uvažujete o téme ako o tvorivom projekte: Aký rozsah si námet vyžaduje? Koľko mám na to času? Je potrebné urobiť si priebežný výskum, rešerše, stretnúť sa s ľuďmi, ktorí o tom vedia omnoho viac. Ambíciou autora je predsa fundovaný článok alebo kniha, ktorá má byť zaujímavým exkurzom do danej témy. Myslím, že na Slovensku (a to nielen v literatúre) sa dosť podceňuje „odbornosť popularizovať“ , čo síce môže vyznievať paradoxne, ale ide naozaj o náročnú vec: tému pochopiť a fakticky správne, pritom však zaujímavo prerozprávať. To je kumšt literatúry faktu a teda aj „špekulatívnej literatúry“, ktorá je jej odnožou a kam možno zaradiť aj väčšiu časť mojej vlastnej tvorby. Veď kam by sme inak zaradili autorov ako je Erich von Däniken, Jacques Bergier či Ludvík Souček, aby som spomenul aspoň u nás tých najznámejších. Slovo „špekulatívny“ tu nesmieme vnímať v hanlivom význame, ale ako označenie čistej radosti z uvažovania, špekulácie odvodzujúcej svoj pôvod od učených dišpút stredovekých univerzitných majstrov a nie napríklad od akejsi neblahej predstavy manipulácie s kapitálom či nehnuteľnosťami. Niečo o tom viem, v knižke „Bohovia a astronauti“, ktorá nedávno vyšla na základe rozhlasového pásma, ktorý dva roky uvádzal program rádia Devín, som sa usiloval o definíciu tohto žánru i jeho postupov. Škoda, že z pozície literárnej vedy sa tomu na Slovensku (ale i Čechách či Poľsku) nikto systematicky nevenoval a nevenuje.

Známe sú aj vaše knihy týkajúce sa rôznych záhad. Prečo práve táto téma? Nevytŕčate ako riaditeľ múzea takýmito témami „z davu“ ?

Albert Einstein kedysi povedal niečo v takom zmysle, že najkrajší zážitok, ktorý môžeme mať, vyplýva zo záhad a práve z pocitu tajomna sa rodí skutočná veda i umenie. Záhady sú všade okolo nás. Ak nahliadnem do svojho osobného archívu, prvou položkou v prvom šanóne je vôbec prvý článok, ktorý som publikoval v tlači. Moju prvotinu zverejnil 18. mája 1989 vtedajší týždenník Slovo a pod názvom „Obrana neznámeho“ som v ňom obhajoval právo špekulatívnej literatúry pod slnkom voči vtedajším dogmatikom. Okrem iného som v ňom napísal: „Ak sme si dnes vytvorili určitý obraz fyzikálneho sveta, neznamená to, že je to jeho konečná a absolútna podoba. Za každým nevysvetleným fenoménom sa skrýva určitý prvok, ktorý momentálne nepoznáme a popierať záhadu preto, lebo ten prvok teraz pri súčasnom stave poznatkom nepoznáme, je nerozumné. Takéto a podobné snaženia sa vo svojej podstate neveľmi líšia od snaženia onoho anonymného filozofa z knihy Pánov hlas od Stanislawa Lema (vtedajším cenzorom akousi šťastnou náhodou uniklo, že Lem bol v tom čase už „odídený“ do Západného Berlína a Viedne, takže nebolo príliš múdre sa na neho odvolávať). Tento poľský autor napísal, že poznávacie úsilie človeka pomaly smeruje k hranici v nekonečne, ale filozof sa pokúsil dosiahnuť túto hranicu naraz, v krátkom spojení, poskytujúcom istotu dokonalého a nezaujatého Poznania. Veda zatiaľ postupovala drobnými krôčikmi, ktoré sa niekedy podobajú plazeniu, a dokonca v istých obdobiach aj prešľapovala na mieste, ale nakoniec sa dostala k vonkajším hradbám, postavených filozofovým myslením a neberúc ohľad na to, že práve tam mala prebiehať ultimatívna hranica rozumu, išla ďalej.“ Bolo to v tom čase od čerstvého maturanta odvážne, alebo azda iba hlúpe? Vtedy mi išlo hlavne o kritiku skostnateného marxizmu, tie slová by som však aj po štvrťstoročí kedykoľvek podpísal, pretože dogmatizmus v mnohých hlavách straší ešte aj dnes, a ak kvôli tomu „vytŕčam z davu“, tak nech …

Ste vyštudovaný veterinár. Ako ste sa dostali k múzejníckej prá­ci?

To je trochu komplikovaný príbeh, ale dobrá príležitosť zaspomínať si. Ešte počas štúdia na Univerzite veterinárskeho lekárstva v Košiciach som sa u emeritného profesora Karola Frieda, vzácneho odborníka „zo starej školy“, ktorý vyštudoval vo Viedni aktivizoval pri skúmaní dejín zverolekárstva. Tak som sa dostal aj k informácii, že vo Východoslovenskom múzeu hľadajú odborného pracovníka a kustóda k fondu dejín medicíny, farmácie a veterinárskeho lekárstva. Hľadali teda historika so záujmom o medicínu alebo (zvero)lekára so záujmom o dejiny. Tá druhá možnosť je asi pravdepodobnejšia a to bol aj môj prípad. Vďaka ponuke ďalšieho láskavého človeka, dnes už zosnulého docenta Ladislava Olexu, som teda nastúpil do múzea dokonca ešte pár dní pred promóciou.

Ako si spomínate na to obdobie?

Prišiel som v krušnú dobu, pretože v tom čase sa múzeum sťahovalo do iných priestorov a prvé mesiace som spolu s mojimi kolegami strávil v montérkach a prenášaním pekelne ťažkých trezorových skríň, kancelárskeho nábytku, literatúry a všemožných artefaktov zabalených do banánových krabíc, ktoré som každé ráno doslova vyžobral od predavačov zeleniny na blízkej tržnici, ak sa mi teda v ten deň podarilo predbehnúť bezdomovcov … Postupom času som sa však dostal k odbornej práci s fondom, kde som nanovo pretriedil a preklasifikoval zbierky. Bolo to pomerne zábavné, spomínam si napríklad na staré lekárske nástroje, pri ktorých som poopravil záznam môjho predchodcu zo zubárskych na gynekologické kliešte. Inak to bola dosť dobrodružná práca, hlavne pri katalogizácii starého vybavenia lekární či laboratórneho vybavenia, kedy som aj otváral a ovoniaval rôzne porcelánové nádoby s nápisom Dračia krv a podobne, zrejme vtedy som sa aj upísal tak špecifickej téme, ako sú dejiny alchýmie. Po „veľkom upratovaní“ som sa dal popri zamestnaní na postgraduálne štúdium, vďaka ktorému som na Univerzite Komenského v Bratislave získal druhý doktorát – tentoraz z oblasti historických vied.

Do vašej tvorby patrí aj zbierka antológií o ženách, Moja láska, Snehulienka, Ženy chcú počuť rozprávky a Tanec pre Popolušku. Odkiaľ ste zobrali pre ne inšpiráciu?

Asi by som to nemal komplikovať a snažiť sa vyhnúť priamej odpovedi, takže by som mal priznať, že to vlastne spôsobili ženy. Myslím, že to popri obvyklej mužskej fascinácii ženami bol práve záujem o ten zvláštny druh intuitívneho poznávania, ktorý je im blízky. Práve to ma viedlo k napísaniu zmienených antológií. Pokiaľ dokážeme vnímať prejavy súčasnej kultúry, ktorá uviazla v akejsi schizofrénii vedúcej k rozštiepeniu myslenia, tela, citov a duše takmer v každom človeku, musíme si rovnako uvedomiť potrebu a význam ženskej spirituality, ktorá sa iba pri povrchnom pohľade netýka mužov. S rozširujúcim sa vedomím a tlakom, ktorý nás núti vyjadrovať svoje pocity a tušenia sa my, muži, musíme tvorivo konfrontovať nielen s rozvíjajúcou sa ženskou spiritualitou, ale tiež so svojím vlastným vedomím. Ak sa lepšie rozhliadneme navôkol, nemôžeme necítiť prúd kreatívnej energie, ktorý opäť prúdi prostredníctvom výtvarníčok, spisovateliek, hudobníčok, liečiteliek a tvorivých žien každého povolania, ktoré sa rozpamätávajú, aké to je dať prednosť kráse, predstavivosti a schopnosti liečiť dušu. A práve takouto inšpiráciou, nie imitáciou, som sa nakoniec prepracoval k textom, ktoré stoja na pomedzí esejistiky, fantasy a archetypálnych príbehov, hoci nezabúdam ani na čitateľov, ktorí oceňujú predovšetkým prednosti literatúry non-fiction.

Po stopách templárov na Slovensku, Čarodejnice, alchymisti a hľadači pokladov na Slovensku, História alchýmie na Slovensku, Alchýmia v Čaplovičovej knižnici – alchýmia je ďalšia téma, ktorá vás, ako vidieť, chytila za srdce. Prečo?

Asi to naozaj vyplýva z toho, že som začal v múzeu práve dejinami farmácie, ktorej predstupňom bola práve alchýmia. Neviem, možno som v depozitári asi strávil príliš veľa času nad starými knižkami, zaprášenými krivuľami a inštrumentami neurčitého určenia. V každom prípade sa dejinám alchýmie popri inej práci kontinuálne venujem už viac ako dvadsať rokov. V najbližších mesiacoch mi vychádza rozsiahla kniha „Alchýmia v českých krajinách, Poľsku a na Slovensku“, do ktorej som sústredil všetko, čo som sa o alchýmii v oblasti strednej Európy za celý ten čas dozvedel. Ale túto prácu nemožno pokladať za ukončenú. Už len zoznam ďalších otázok by vydal na ďalší podobne mohutný zväzok.

Pred dvomi rokmi vám vyšla kniha Tajomné miesta Slovenska, ktorá je čarovnou zbierkou tajomna v našich končinách. Zahŕňa dve stovky lokalít a je spracovaná veľmi zaujímavým spôsobom „mysteriózneho bedekra“. Sú miesta na Slovensku, ktoré napriek dlhým rokom štúdia a bádania prekvapili i Vás?

Je ťažké zostaviť akúsi „hitparádu slovenských záhad“. No skúste posúdiť sami: mali by to byť napríklad strašidelné domy? Miesta údajne ukrytých a podľa legiend navyše aj ukrytých pokladov? Hory, v ktorých sa bez stopy strácajú ľudia? Tajomné prehistorické nápisy na skalách? Podivné tvory? Zjavenia? Archeologické záhady? Nevysvetliteľné kruhy v obilí? Pozorovania neidentifikova­teľných lietajúcich objektov? Pri práci na Tajomných miestach Slovenska som akosi nemohol prestať žasnúť, tak dúfam, že pocit s dotykom tajomstva sa mi podarilo sprostredkovať aj čitateľom. Ten zoznam dvoch stoviek lokalít od Abranoviec po Žilinu a pol tisícky vzrušujúcich záhad, o ktorých som písal môže ktokoľvek rozšíriť a doplniť, pokiaľ to vníma ako výzvu a dobrodružstvo.

Ktoré záhady na Slovensku Vám nedajú spávať?

Tentoraz budem veľmi stručný: Azda všetky, o ktorých sa dozviem. A že je ich teda dosť …

Ste držiteľom ocenení Krištáľový tiger (1998), Weberova cena (2013) a Mimoriadnej medzinárodnej ceny E. E. Kischa (2015). Čo pre vás tieto ocenenia znamenajú, a ktorú si vážite najviac?

Ťažko povedať, ktorú ocenenie si najviac považujem, keďže všetky si bolo potrebné zaslúžiť, ale najviac asi na mňa zapôsobilo práve získanie Mimoriadnej medzinárodnej ceny Egona Ervína Kischa, praotca všetkých investigatívnych novinárov. Toho veľmi obdivujem odvtedy, ako som ešte ako zvedavý chlapec so zatajeným dychom odpozeral známy televízny seriál Tržnica senzácií, kde ho skutočne nezabudnuteľným spôsobom stelesnil Josef Laufer. Ale späť k tým oceneniam: vnímam ich predovšetkým ako záväzok do ďalšej práce, hoci ani to nie je celkom presné, keďže sa bez tvorby nezaobídem ani len jeden jediný deň.

Čo prinesie budúcnosť? Máte nejaké plány, ktoré stoja za zmienku?

Moje ambície nie sú ani tak príčinou ako následkom – keď ma niečo okúzli, je ťažké odolať túžbe zachytiť to slovami. A múdrejší človek ako ja už dávno povedal, že je našou prirodzenosťou a osudom chcieť to, čo chceme. Vložte do živného roztoku nervové bunky a vytvoria embryonálnu nervovú sústavu. Postavte hĺbavého človeka pred záhadu, prisuňte mu k rukám laptop a on bude robiť to, čo naozaj chce: používať svoj mozog, objavovať nové veci a žiť zázrakom okamihu. A to všetko dáva obrovskú chuť tvoriť. Takže, nechajte sa prekvapiť.

Miroslava Murčová snímky archív Miloša Jesenského

Čítajte viac na: http://www.kysuckyvecernik.sk/…ako-akropola

aktualizácia: 18.04.2016 | počet zobrazení: 189

počet prístupov od 10.02.2007: 432849
počet prístupov dnes: 24