Publikácia prináša autorovu koncepciu „fantastického stredoveku“ a na množstve príkladov dokladá neobyčajnú invenciu osobností žijúcich v období, považovanom obvykle za „temné“.
Autor: Miloš Jesenský
Vydal: AOS Publishing, Ústí nad Labem, 1997,
Zapožičanie knihy z knižnice Krajska knihovna Františka Bartoše
Z obsahu: Wielandove meče a mágia čiernej metalurgie – Poklad v hrobke veľmajstrov – Prvé interwiev s templármi – Nacistické archívy hovoria -Armáda mŕtvych čaká na vzkriesenie – Úvahy nad stredovekou kozmonautikou – Automaty, androidi, golemovia – Neznámy Fulcanelli – a i.
Hneď na úvod by som chcel čitateľov upozorniť na skutočnosť, v zmysle ktorej J. Kainar učinil v jednej zo svojich humoresiek prehlásenie, s ktorým sa plne stotožňujem:
Napriek tomu sa na tomto mieste podujmem vysvetliť, prečo som sa túto knižku odvážil napísať. V prvom rade to boli dôvody rýdzo pragmatické, tak ako to kedysi svojho času správne konštatoval profesor Hajn. Väčšina ľudí si totiž myslí, že sa do písania pustíme vtedy, keď chceme niečo podstatné povedať ostatným. No, niečo na tom bude, ale ja osobne by som sa na to pozrel úplne z iného konca, ako to vidí napríklad Oscar Wilde. Ten v jednej svojej knihe ústami svojho hrdinu hovorí: „Je to veľmi vzdelaný človek, nenapísal dodnes žiadnu knihu a preto v ňom rozhodne musí niečo byť.“ Myslím, že je to presné. Pokladám sa práve za taký typ, ktorý píše nie preto, že niečo pozná, ale preto, aby sa s niečím zoznámil. Písaním sa zmocňujem myšlienok a faktov, o ktorých som sa doposiaľ dozvedel len veľmi málo a ktoré ma zaujali. Inak ma to celkom baví – nepamätám sa, že by som mal iné záľuby, pravda, ak do toho nerátam filmy s Juliou Robertsovou či Sigourney Weaverovou, alebo zbieranie zápalkových škatuliek s reklamou časopisu Luckyboy.
Druhý dôvod možno zhrnúť do sloganu „Kniha ako druh sebaobrany“. Možno sa to nerýmuje, ale je to pravda – genéza každého literárneho dielka je totiž vždy nerozlučne spätá s celým reťazcom udalostí, ktoré pokiaľ v mnohom pripomínajú rozmarné causerie s príchuťou vábneho dobrodružstva, predstavujú istú formu autorovho úniku z kolotoča všedného a tak trochu nudného života palácového psíka.
Už viackrát som sa mal možnosť presvedčiť, že život „lovca tajomstiev“ nie je ani zďaleka taký jednoduchý: Nasadal som aj do tých najnemožnejších dopravných prostriedkov, aby som sa vydával k ruinám starobylých hradov, vstupoval pod klenby katedrál i do zadných vchodov obchodíkov so starými knihami, pátral v šere archívov a múzeí, na archeologických náleziskách po zvyškoch našej stredovekej minulosti, viedol som s niektorými ľuďmi drobnú pozičnú vojnu o vlastnú nezávislosť, zatiaľ čo náreky mojich rodičov pripomínajúce vrieskanie antických plačiek nad zanedbávaným univerzitným štúdiom nemali konca kraja – napokon aj to sa stáva, zvlášť, keď človek uprednostní čerstvý vzduch a uvoľnený golier vlastného poznávania pred vdychovaním smradľavýcvh výparov akademického kadidla.
Históriu pokladám za naozaj skvostné dobrodružstvo, ktorému beznádejne prepadá každý, kto jej naozaj holduje. Dejiny, to je to, čo sa ti môže dostať do krvi, nasýtiť vzduch, ktorý dýchaš a či sa nám to páči alebo nie, bez štylizácie do image Quattermaina, či Indiana Jonesa to naozaj nejde.
Našťastie.
Autor môže vyjadriť svoju úprimnú ľútosť iba nad tým, že sa život ukázal ako mizerný scenárista v jednom prípade, keď nevytvoril aj ženskú postavu do paritného obsadenia tohto „live“ príbehu.
A to je náramná škoda.
Jedným z najzávažnejších argumentov, ktorý ma prinútil sadnúť si za klávesy písacieho stroja je toľkokrát proklamovaná téza o „temnom stredoveku“, voči ktorej možno vysloviť naozaj zásadné výhrady. Napokon už aj preto, že je iba poplatná omylom tradovaným od čias renesančných komentátorov, ktorí zbavili stredovek všetkých zásluh predovšetkým na základe tragického hodnotenia historickej úlohy Germánov vo vzťahu k Rímskej ríši. A práve títo autori sú inšpirátormi terminológie historického vývoja, používanej dodnes pre označenie troch základných etáp: staroveku, stredoveku a novoveku.
Ako podotýka anglický medievalista Peter Kidson, pojem „stredovek“ mohol vytvoriť iba človek, ktorý rozdelil minulosť na dve časti:
„Na jednej strane bola munulosť vzácna a ďaleká – niečo, čo obsahovalo nesmierne hodnoty, ktoré však mohli byť odkryté a pretvorené iba preto, lebo už zanikli. Na druhej strane bola bližšia minulosť, tvoriaca akoby časovú priepasť medzi prítomnosťou a minulosťou, o ktorú išlo.“ Preklenutie tejto zdanlivej priepasti je možné iba jediným spôsobom a to za pomoci výkladu, v ktorom budeme novovek pokladať iba za finálnu a najrafinovanejšiu etapu mohutného myšlienkového procesu, ktorý sa začal v Európe ešte pred zánikom Rímskej ríše. Doložiť to na originálnych príkladoch možno potom pokladať aj za cieľ tejto práce.
Záverom by som mal zrejme objasniť názov, ktorý som použil na titul svojej knihy. V tomto prípade som sa prozaicky nechal inšpirovať dĺžkou času potrebného k tomu, aby rýchlik do ktorého som nastúpil s kuframi napchatými medievalistickou literatúrou prekonal vzdialenosť z mieta môjho univerzitného štúdia k domovu, kde sa moja cesta do minulosti naozaj začala. Spomínam si na okamih, kedy sa pri kontrole cestovných lístkov naklonila ku mne šarmantná sprievodkyňa a keď odvážne rozopnutý výstrih jej letnej uniformy umožnil nielen tušiť, ale aj vidieť, bol som nútený celkom štýlovo konštatovať, že totiž pulchra enim sunt ubera quae paululum supereminent et tument modice, nec fluitantia licenter, sed leniter restricta, repressa sed non depressa…
Na začiatok svojej cesty do stredoveku sa pamätám naozaj presne: Stalo sa to presne v momente, kedy som si po vystúpení z vlaku dožičil v miestnom bufete poriadny obed. Vtedy som uvidel akúsi zošúverenú starenku, ktorá zbieral zvyšky pokrmov a s nepochopiteľnou starostlivosťou ich ukladala do misky hliníkového obedára.
„Pre mačičky“, tak trochu bezradne a rozpačito povedala s neistým úsmevom v tvári, keď zistila, že ju starostlivo pozorujem. V tej chvíli som strašne túžil po tom, byť niekde ďaleko v stredoveku…
Môžem povedať, že na dlho avizovanú knihu Dr. Miloša Jesenského som sa veľmi tešil, nielen preto, že mi jej tématika veľmi blízka, ale tiež preto, že doktora Jesenského poznám osobne a veľmi si ho vážim pre jeho špekulatívne-seriózny prístup ponúkajúci možnosť riešenia tam, kde by ich iný nehľadal. Kniha „Štyri hodiny do stredoveku“ sa rozhodla /pokiaľ to kniha môže urobiť/ kráčať v stopách dvoch svetoznámych autorov J. Bergiera a L. Pauwelsa a ich „Svitania kúzelníkov“, atmosférou i zameraním sú si oba tituly veľmi podobné. Trúfam si povedať, že kniha Miloša Jesenského je od vydania knihy „Úsvit kúzelníkov“ najlepšia kniha, ktorá s týmto námetom vyšla. Na slovenskom autorovi si naviac cením, že sa nepokúša vytvárať umelú atmosféru, často len domnelého tajomna, naopak – krok za krokom predkladá konkrétne dôkazy, ktoré dovoľujú isté tušenia súvislostí. Veľmi si na dr. Jesenskom cením, že v nejednej kapitole svojej knihy nesiaha k notoricky známym záhadám, či vedeckým nezrovnalostiam, ale vyberá zo svojho bohatého archívu slovenských záhad, ktoré sú u nás niekedy oveľa menej známe ako otázniky francúzske, americké a pod., ale ani na tie nezabúda. Skrátka a dobre – Miloš Jesenský sa znovapokúsil nahliadnúť za oponu dejín a vykríknuť do sveta: Všetko je inak!
Pokiaľ máte chuť, môžete sa dr. Jesenským na túto miestami dobrodružnú výpravu do stredoveku vydať aj vy. Najprv sa však musíte preniesť cez úvodný komentár Ivo Wiesnera, neviem prečo mohutne anoncovaný hneď na prednejstrane obálky. Ale teraz už radšej k obsahu knihy. Pokiaľ si myslíte, že stredovek nebol tak temným obdobím, ako sa hovorí, ale naopak dobou rozvoja znalostí skrytých ušiam a očiam profánneho davu, potom ste na správnej adrese. Kde končí mágia a začína sa veda? Obsahujú starobylé hermetické náuky zašifrované moderné fyzikálne, chemické a mnohé ďalšie poznatky? Bol stredoveký mystik Raymondus Lullus prvým kybernetikom? Na tieto a podobné otázky sa dr. Jesenský pokúša odpovedať.
Dr. Jesenský samozrejme nazabúda vo svojom vzrušujúcom putovaní „tajnými dejinami stredoveku“ tajomný templársky rád a otázku, či boli templári nositeľmi nejakého staršieho odkazu. V ďalších kapitolách rieši tajomstvo elixíru života a nesmrteľnosti, otázku mechanických strojov stredoveku, neobchádza ani záhadného génia a vizionára Leonarda da Vinciho. V súvislosti s hľadaním svätého grálu je načrtnuté aj okultné zázemie politiky Tretej ríše, túto problematiku však autor podrobnejšie rozvíja v pripravovanej knihe „Vyslanec temnôt“.
Na záver ešte niekoľko poznámok: napríklad klásť sídlo kniežaťa Svätopluka – a tým aj centrum Veľkomoravskej ríše – do Nitry je prianjmenšom diskutabilné. Aj preklad má svoje „muchy“. Slovenský Henrich je český Jindřich, Cyprus je Kypr, vojvoda vévodou a pod. Taktiež nemecký okultista, romantik a hľadač grálu a zároveň aj jeden z otcov okultnej ideológie Tretej ríše, jeden z vyšších činiteľov SS, ktorý bol neskôr zavraždený pre svoj židovský pôvod sa volal Otto Rahn, a nie Ran. Napriek týmto drobným chybičkám na kráse sa však na pulty kníhkupectiev dostáva skvelá a vzrušujúca kniha.
Aleš Česal: Záhady za oponou času, Fantastická Fakta 4/97, str.28 /krátené/
Pravdu má Miloš Jesenský, keď rozvikláva tvrdošijne prijímaný omyl o stredoveku ako o temnej etape stagnácie ľudskej evolúcie. Stredovek bol iba iným pokračovaním cesty,ktorej prach začali víriť nohy prapredkov pred mnohými rokmi. Ak vás zaujíma alchýmia a kameň mudrcov, potom vás autor poteší mnohými informáciami a sviežimi úvahami, pretoze žiaden vedný odbor nesiaha svojimi koreňmi tak hlboko do dávnych čias ako práve alchýmia.
Stredovek nevisel vo vzduchoprázdne, ani nespadol z neba. Skôr možno povedať, že je niečím ako „time out“ /oddychovým časom/ medzi civilizáciou praveku a staroveku a dnešnou explodujúcou civilizáciou 20. storočia. Mnoho stredovekých mysliteľov poznalo pramene informácií veľmistarého dáta, ktoré umožňovali poučeným plávať v hlbinách mora, vznášať sa v ovzduší a lietať ku hviezdam, ale tiež predlžovať život, omladzovať telá, potláčať zločinecké sklony, vyrábať zlato a kovy na Zemi doposiaľ neznáme. Starovek lietal a dobre, lietal tiež Šalamún – možno sa teda diviť tomu, že sa stredovekí konštruktéri pokúšali o totožné?
Miloš Jesenský vás bude uvádzať v tichý úžas, na stránkach jeho knihy sa stretnete s netradičnými výkladmi burcujúcimi predstavivosť a kreativitu. Jeho kniha je živá ako ortuť, číra ako lesná studnička a plná inšpirácií. Čítajte, nazerajte, uvažujte a tešte sa touto knihou, aj keď nebudete vždy rovnakého názoru ako autor.
Ivo Wiesner v úvodnom komentári ku knihe M. Jesenského: Čtyři hodiny do středověku /krátené/