Knihy

[ späť ]
Knihy  Po stopách Indiana Jonesa

Po stopách Indiana Jonesa

kniha – Po stopách Indiana Jonesa

Pátranie po biblickej arche zmluvy na motívy kultového filmu Stevena Spielberga zavedie čitateľa na archeologické vykopávky do Egypta, Jemenu, stredovýchodnej Afriky a Strednej Ameriky.

Autor: Miloš Jesenský
Vydal: Interkozmos, Nitra, 2000, 154 strán

Anotácia knihy

Z obsahu: Po stopách stratenej archy – Návšteva u doktora Jonesa – Bane kráľa Šalamúna – V ríši kráľovnej zo Sáby – Bohovia, hrobky a džinovia – V podzemí Svätého mesta – Záležitosť s Etiópiou – Hľadanie biblických relikvií – Templári a záhada bielych Indiánov

Úryvok z knihy

Niekde v púšti Rub al – Chálí, leto 1934. V dopolud­ňajšej páľave, ktorá zaháňala na tienisté miesta azda všetky živé bytosti, kráčal po uliciach vysypaných pieskom muž oblečený do tradičného arabského odevu, ktorý sa držal tesne pri oslnivo bielych fasádach a múroch malého mesta v oáze, poskytujúce aspoň akú-takú ochranu pred slnečnými lúčmi.

Muž sa pohyboval obozretne, aj keď bol nepochybne unavený z akejsi dlhej cesty. Jeho inteligentná tvár pod fezom bola pokrytá prachom a niekoľko dní neoholeným strniskom, po ktorom stekali potôčiky potu. Jemné linky vrások okolo kútikov úst a očí s prenikavým pohľadom dodávali jeho tvári charakter, aký formovali skúsenosti, ktorými už v živote prešiel. Indiana Jones sa v burnuse necítil dobre a to, že sa tentoraz musel zaobísť aj bez svojho plsteného klobúka, považoval za malú tragédiu. Prevlek však bol potrebný k veci, ktorú sa práve chystal uskutočniť, hoci nebol úplne presvedčený o tom, či sa na tomto mieste môže vydávať za Araba. Na dlhé premýšľanie však nebolo času. Indy pri miestnej mešite zahol doprava a vstúpil do prízemnej miestnosti domu, ktorá skôr ako starožitníctvo pripomínala brloh Ali Babových zbojníkov s bohatstvom celej Arábie. „Es salam alejkum.“ Indy vedel, čo môže byť pre neho cenné a čo nie, a preto mu prehliadka bizarného krámu vôbec netrvala dlho.

„Čo stoja tieto písma?“, spýtal sa, keď zastal pred predavačom s hrsťou pergamenových útržkov popísaných drobnými znakmi juhosemitského písma. „Päťdesiat piastrov“, znela odpoveď. „Alah nech požehná tvojich synov a synov tvojich synov, pretože je tvoja cena prístupná“, odpovedal s orientálnou zdvorilosťou Indy. „Tu máš svoje piastre.“

Keď vyšiel zo šera obchodu na denní svetlo, prižmúril na prudkom slnku oči. Zahnednuté, takmer práchnivé útržky v jeho rukách ho fascinovali natoľko, že nemohol odolať pokušeniu, aby sa na ne ešte raz pozrel. Nepochybne šlo o unikátne pamiatky prastarej civilizácie Arabie Felix, z ktorých sa väčšina ocitla ešte v starovekekej Alexandrijskej knižnici. Hoci boli jej legendárne archívy postupne vyplienené v roku 272, 295 a 391, ostalo v jej zbierkach viac ako milión zvitkov, ktoré moslimovia spálili v roku 646. Kresťania sa im zato oplatili rovnakým barbarstvom, keď pri dobytí Tripolisu v roku 1169 vrhli do plameňov najmenej stotisíc arabských rukopisov.

Indy považoval za pravdepodobné, že v ohni vzali skazu aj zvitky písané juhosemitským písmom, podobným útržkom textov, ktoré ostali zo Šťastnej Arábie a ktoré sa ešte aj dnes dajú vcelku pohodlne rozlúštiť. Preto, keď sa dopočul, že beduíni nachádzajú v tejto časti púšte hlinené nádoby zo starými textami, ktoré potom ponúkajú na bazári, vypravil sa na cestu v prezlečení za Araba, aby sa tak striasol iných ľudí, ktorí sa mu lepili na päty v očakávaní nového objavu.

Pred niekoľkými dňami sa dokonca dopočul, že niekde na okolí kope francúzska expedícia a on tušil, že ju na toto miesto priviedol niekto, na ktorého meno si dokázal spomenúť iba s veľkou nechuťou. Indy záľubne pozoroval kúsky pergamenu, ktoré ho konečne mali po dlhom pátraní doviesť k hradbám a vežiam stáročia opusteného mesta Irem, strateného vo vyprahnutej púšti Rub al – Cháli. Táto dávno mŕtva metropolola vybudovaná na úsvite dejín z kyklopských balvanov drážidla jeho fantáziu oddývna a Indy sa nádejal, že keď mu dokumenty preloží istý učený imám žijúci v Šibame, spočinie opäť noha človeka v ruinách tohto mesta, ktoré vraj postihla kliatba démonov púšte …

Indy si starostlivo zastrčil rukopisy do torby, obrátil sa a – zmeravel. Anie nie desať krokov od neho stál ten, ktorého prítomnosti sa na tomto mieste najviac obával.

„Belloq“, vykĺzlo mimovoľne Indymu z úst. Francúz v safari obleku a tropickou helmou na hlave sa odrazu strhol, akoby ho uštipla kobra a okamžite spoznal Indyho aj napriek jeho prevleku. „Jones …“

Skôr, ako sa však Belloquove ústa sformovali do dôverne známeho mrazivého úsmevu, vykrivili sa zrazu bolesťou. Indy siahol pod dlhú košeľu a nacvičeným pohybom vytiahl bič omotaný okolo pása. Prásknutie prerezalo vzduch, býkovec sa Francúzovi omotal okolo lýtok a ten sa zrútil do piesočného prachu ulice. Helma zarachotila o priľahlú stenu a sotva sa bič uvoľnil, mal Indy už nohy na pleciach. Nemal čas sa veľmi obzerať dozadu, ale aj bez toho vedel, ako sa veci majú. Belloquov krik spustil za jeho chrbátom hukot vodopádu, besnenie víchra a dupot stáda byvolov – aspoň tak mu to v tú chvíľu pripadalo. Belloquovi muži bol prakticky všade. Indy sa z celej sily rozbehol po voľnom priestranstve, kľučkoval medzi stánkami predavačov, až sa ocitol pred ťavou, ktorá nemala spútané nohy.

Úderom biča privítal prvého z prenasledovateľov s takou silou, že sa chlap v turbane okamžite zvalil do stánku predavača zeleniny a váľal sa uprostred hŕby rozpoltených melónov, rozmačkaného ovocia a zeleniny. V nasledujúcej chvíli sa Indy už ocitol v sedle s korbáčom opäť pripraveným k akcii.

„É – o – ah!“ Ťava sa pri známom výkriku na dva razy zdvihla a ako uragán sa hnala ulicami. Kdesi vzadu zarachotili výstrely, na ktoré však vôbec nedbal. Niekoľko kopancov a prásknutí bičom odradilo odvážlivcov, ktorí sa predsa len pokúsili postaviť sa jeho zviereťu do cesty a preto sa už o pár minút ocitol mimo oázu. Obzrieť sa však odvážil, až keď sa ťava vyšplhala na nízky pahorok, z ktorého mal výhľad do okolitej krajiny. Až teraz si mohol vydýchnuť. Rad prenasledovateľov sa reťazil ďaleko za ním a čoskoro stratili jeho stopu vo vyprahnutých dolinách úplne.

Keďže ho ešte čakala ďaleká cesta, doplnil si v najbližšom tábore zásoby jedla a vody. Štastie mu neprestalo žičiť, keďže sa mu podarilo zastihnúť karavýnu odchádzajúcu do Šibamu, ku ktorej sa za poplatok mohol pripojiť a zbaviť sa obáv z bandy lupičov, ktorí často prepadávali malé skupinky pútnikov. Nasledujúce dni strávil Indy na chrbáte ťavy v karaváne, ktorá sa plahočila drsných krajom Hadramautu. Jeho nehostinnosť vyjadruje už samotný názov, ktorý možno preložiť výrazom „Prítomnosť smrti“. Indy putoval od jednej studne k druhej označenej chudobným porastom a spravidla niekoľkými beduínskymi šiatrami, popri cintorínoch s množstvom náhrobných kameňov, po svahoch vyprahnutých pahorkov rozrytých bezvodými korytami sutinných potokov a len sem – tam míňal zaprášené domy a veže opevnených dedín, zriedkavejších v tomto nepriateľskom kraji, ako boli fatamorgány.

Neraz sa stalo, že sa karaváne zjavili na piesčitých a kamenistých pláňach iluzórne obrazy belasých jazier a osád s ďatľovými palmami naokolo, teraz však Indy predsa len videl pri vrchoch na konci roviny zvláštnu scenériu – radu bielych a ružových mrakodrapov, vytvorených akoby šibnutím čarovného prútika. Indyho pozornosti neušlo, že aj skúsení sprievodcovia, ľahostajní k obvyklým fatamorgánam odrazu ožívajú, zrýchľujú krok a začínajú pobádať ťavy. „Šibam!“, rozlieha sa volanie karavánou. „Pred nami je Šibam!“

A to je i moment, kedy sa na čas rozlúčime s našim hrdinom. Keďže /alebo práve preto/ nenájdete predošlý príbeh medzi dobrodružstvami Indiana Jonesa známymi z filmovej trilógie, ponecháme jeho ďalšie pátranie osudu a fantázii čitateľov.

Recenzia knihy

„Archeológia je nádherná hra, ktorá sa hrá v odľahlých kútoch sveta a poskytuje všetky vzrušenia z hľadania pokladov, pričom sa decentne prikrýva plášťom vedy“, píše americká historička, doktorka Ann Morrisonová. Najnovšie sa na príťažlivosť tejto hry pokúsil poukázať dr. Miloš Jesenský vo svojej deviatej knihe, ktorá sa práve dostáva do rúk čitateľov.

V centre spisovateľovej pozornosti stojí najslávnejší archeológ všetkých čias. Nie je ním objaviteľ hrobky kráľa Tutanchamóna, inských zrúcanín v Macchu Picchu, legendárnej Homérovej Tróje, či Mínoovho paláca na Kréte, ale jedna z nesmrteľných postáv popkultúry dvadsiateho storočia. Hrdina strieborného plátna Indiana Jones známy z trojice Spielbergových filmov, natočených v rozpätí rokov 1981–1989 sa stal synonymom neohrozeného vedca, pátrajúceho po záhadných starovekých nálezoch.

S prečítanými stránkami knihy sa čitateľ púšťa po stopách jednej z najposvätnejších relikvií všetkých čias – biblickej arche zmluvy, ktorá ani zďaleka nebola iba bohato zdobenou a drahocennou zlatou truhlicou. Biblické a apokryfné pramene hovoria o tom, že bola vytvorená preto, aby nepriateľom
zasadzovala smrtiace údery alebo ich spálila, dokázala vraj znižovať hory, vysušovať rieky, ničiť obrovské armády a zrovnávať mestá so zemou. Od doby, kedy bola zázračná archa okolo roku 1250 pred n.l. vytvorená, zohrávala medzi rokmi 1200 až 1000 pred n.l. kľúčovú úlohu pre hebrejské ťaženie v Kánaáne, až kým po umiestnení do Šalamúnovej svätyne v roku 955 pred n.l. zmizla.

Autor vo svojej knihe uvádza množstvo údajov podporujúcich myšlienku, akoby chcel niekto úmyselne zatajiť alebo aspoň zahmliť stopu, ktorá by mohla eventuálneho hľadača priviesť na miesto posledného úkrytu. Aj keď je to iba slabá indícia pre ďalšie pátranie, minimálne naznačuje, že archa zmluvy nebola zničená, ale iba skrytá na neznámom mieste. A práve tento fascinujúci predpoklad viedol dobrodruhov a hľadačov pokladov pokladov po mnoho stáročí, aby pátrali po kultovom predmete, zatiaľ však bez úspechu. Filmové dobrodružstvá doktora Jonesa a jeho kolegov, ktoré sa ako červená niť vinú desiatimi kapitolami knihy poslúžili jej autorovi vyjadriť názor angažovaného spisovateľa, ktorý podľa vzoru klasika historickej publicistiky C.W. Cerama invenčne o bmieňa princíp francúzskych naturalistov: Nie príroda, ale „veda uskutočňovaná temperamentom“.

„Archeológia je skvostné dobrodružstvo a práve preto sme sa na ňu dali“, hovorí Indiana Jones svojmu priateľovi Markusovi Brodymu z Národného múzea. Tento výrok sa stal nepochybne i tvorivým krédom doktora Jesenského, ktorý nás na viac ako stopäťdesiatich stranách prevedie fascinujúcimi, ale aj málo známymi objavmi na území dávnej krajiny faraónov, pieskom pochovanými mŕtvymi mestami Arábie a zavedie nás aj do tropických pralesov Strednej Ameriky. Aj keď autor pri písaní tejto knihy – podobne ako aj pri ďaľších svojich dielach – nesledoval vedecké ambície, patrí k jeho pozitívam, že sa rozprávanie knihy nebál prerušovať rôznymi údajmi, bohatým poznámkovým aparátom, ako aj zaradiť mapovú prílohu.

Pokiaľ budú čitatelia s očami otvorenými pre skutočné poklady minulosti rozprávanie tejto knihy považovať za hold práve takto chápanej vede, bude to pre autora tejto nevšednej knihy najväčšou odmenou a potvrdením skúsenosti, že skutočnosť ku ktorej si predstavivosť nepridala ani najmenší ornament, pokiaľ jej ho neposkytli samotné dejiny, prekonáva aj samotnú fantáziu.

Vladimír Hanuliak, Slovenský rozhlas Bratislava, 10. 5. 2000

aktualizácia: 06.02.2017 | počet zobrazení: 550

počet prístupov od 10.02.2007: 432591
počet prístupov dnes: 56