Knihy

[ späť ]
Knihy  Vyslanec z temnot

Vyslanec z temnot

kniha – Vyslanec z temnot

Kniha rozvíja hlavnú myšlienku autorovho debutu a skúma skryté motívy človeka zodpovedného za najbrutálnejší režim všetkých dôb.

Autor: Miloš Jesenský
Vydal: AOS Publishing, Ústí nad Labem, 2000, 198 strán

Anotácia knihy

Z obsahu: Muž zo zlovestnej hviezdy – Drak víťazí nad Siegfriedom – Adept doktora fausta – Vízia inverzného sveta – Vodca s tieňom vlka – Zverokruh kontra svastika – Čierny rád SS – Ragnarok, doba popola a smrti – Mágovia na lavici obžalovaných.

Úryvok z knihy

Niekdajší a inak aj príliš svetský pápež Alexander VI. Borgia /1492–1503/ vydal krátko pred svojou smrťou pastiersky list, v ktorom všetkým oznámil, že po zemi putujú vyslanci diabla. Podľa neho sa vyslanci diabla skrývajú pred svojím odhalením tým, že okrem dobre utajovaných zločinov konajú pre svoje maskovanie aj efektne prejavované skutky dobra. Podľa pápeža nebolo ľahké zničiť diabla v tejto podobe na zemi, pretože ten tu prebýva presne takú dobu, aká mu bola vopred vymeraná. Nemôže mu uškodiť nôž, sekera, jed alebo šibenica a dokáže sa obhájiť aj v tých najlepšie preukázaných obvineniach. Často sa stáva dôverným priateľom mocných a skrýva sa medzi čestnými a bohabojnými ľuďmi.

Renesančný pápež mal vo svojom ponaučení na mysli nepochybne diabla v ľudskej podobe, ktorý všade rozosieva zlo, podobné jedovatej burine, aká prerastá do nasledujúcich vekov a generácií. V rok ukončenia Norimberského procesu zomrel ctihodný Don Alois Mager, OSB, ktorý bol profesorom teológie na univerzite v Salzburgu. Jeho priatelia neskôr rozprávali, ako v čase Hitlerovej drámy Nemecka strávil celé hodiny pri otvorenom okne a s krížom v ruke odriekaval exorcizmy na fuhrera. Ešte predtým vykonal púť do Dulmenu, kde odpočíva telo Anny Kataríny Emmerichovej z augustínskeho kláštora v Agnentenbergu, ktorá pred svojou smrťou v roku 1824 vyslovila túto prorockú víziu:

„V strede pekla sa nachádza priepasť temnoty, do ktorej bol uvrhnutý Lucifer v okovách. Stalo sa to v súlade s Božou vôľou. Dozvedela som sa, že Lucifer bude na určitý čas prepustený, čo sa stane päťdesiat alebo šesťdesiat rokov pred rokom dvetisíc od narodenia Krista.“ Vizionárka mala teda na mysli vzostup a pád Adolfa Hitlera.

„Žiadna iná definícia nezobrazuje presnejšie Hitlera ako tá, ktorá hovorí, že bol médiom samotného Satana“, napísal don Alois Mager a v tejto súvislosti možeme uviesť slová z výpovede generála Jodla na Norimberskom procese: „Hitler bol veľkým človekom, ale veľkým človekom pekelným.“ Mohli by sme si myslieť, že proces inkarnácie Zla do ľudských bytostí patrí už len k dávno mŕtvemu dedičstvu minulých dôb a stratilo svoje opodstatnenie práve tak ako inkvizícia. Táto domnienka je však, ako sa zdá, hlbokým omylom. Práve v dvadsiatom storočí vyvstalo dovtedy nesúvislé zlo, ktoré bolo rozptýlené všade a v každom človeku v hrôzostrašnej koncentrácii hitlerovského režimu. Zlo tu bolo koncentrované ako niečo zreteľné, ako nacistický režim a štát. Keby sa toto zlo nezhmotnilo v jedinej krajine, bolo by prerástlo podhubím celý známy svet a takto ho odsúdilo k zániku.

„Nacizmus vyvoláva najnižšie ištinkty ľudstva“, bije na poplach Rauschning. „Nacizmus je najrafinovanejší a najhuževnatejší pokus v dejinách získať politické výhody zo zla v ľuďoch a zo zlých ľudí.Takto vzniká svetové sprisahanie všetkých zločineckých inštinktov a prvkov v človeku.“ Programovo riadenú kumuláciu zla v Tretej ríši možno porovnať k výstavbe akéhosi rúhavého monolitu, k babylonskej veži, ktorá sa budovala bez akýchkoľvek pochybností a váhania zo strany svojich staviteľov. Ani vtedy sa nikto nebúril, ak robotník, ktorý na stavbe pracoval, klesol mŕtvy pod neúnosnou ťarchou svojho nákladu – rozhorčenie prepuklo až vtedy, ak sa zo stavby uvoľnil nejaký kameň a náhodou porušil dielo.

„Nemci by sa boli museli zhroziť, keď uvideli mieru zla“, hovorí Max Picard. „Bolo to zlo, ktoré presahovalo všetku ľudskú mieru – to by ich malo varovať, boli by museli myslieť na to, že na tejto nadľudskej miere zla iste spolupôsobí ešte niečo iné, ako obyčajný človek, boli by museli zaváhať, bolo by ich muselo zamraziť. Ale oni nezaváhali, nezhrozili sa, prijali nadľudskú mieru zla ako svoju vlastnú mieru, vrástli do nej, identifikovali sa s ňou. Už to, že sa tento monument zla staval bez prestávky, že sa proti nemu nezdvihol žiaden odpor, naopak sa zdalo, akoby sa staval sám do seba, ako keby všetko samo sebou k nemu smerovalo, spolupôsobilo na ňom celkom strašidelným spôsobom, úplne inak, ako sa to spravidla deje pri kačdom ľudskom diele, kde sa strieda rast a úpadok, zdar a nezdar – už toto by muselo Nemcom nahnať hrôzu a dohnať ich k úvahe. Ale Nemci začali uvažovať až vtedy, keď sa zlo nepodarilo, a zhrozili sa až vetdy, keď sa zrútilo.“

Pád tohto monumentu zla v Nemecku bol nevyhnutným, aby ukázal nielen Nemcom, ale i všetkým ostatným národom, že pokus založiť si národ a svetové impérium na základe rozvratu, deštrukcie a zla nie je nikomu dovolené. Stali sme sa svedkami toho, ako bola rozriešená Dostojevského dilema v tej naúčinnejšej podobe, kedy trest nenasleduje zločin, ale je pripravený zasiahnúť už od samotného začiatku zločinu, ako o tom priam biblickou rečou kvetnato hovorí filozof Max Picard: „Za oných čias už nebudú hovoriť: Otcovia jedli z kyslého hrozna a deťom stŕpli zuby, ale každý zomrie pre svoj zločin, a ktorýkoľvek človek by jedol z kyslého hrozna, jemu budú tŕpnuť zuby“, podľa týchto slov Biblie idú po sebe dnes znovu hriech a trest. Obyčajne to bolo tak, že medzi hriechom a trestom ležal čas jednej generácie – dnes sa deje, ako za čias Jeremiáša proroka, niečo neobyčajné: trest je nachystaný a pripravený vedľa zločinu. Srbský kráľ Alexander a francúzsky minister Barthou boli na Mussoliniho rozkaz zavraždení automatickou pištoľou a sám Mussolini bol za niekoľko málo rokov potom odpravený, odsúdený automatickou pištoľou. Talianska armáda používala vo vojne v Habeši plyn proti habešskému obyvateľstvu a habešským vojakom a za niekoľko rokov nato sa talianska armáda rozpadla, vytratila ako plyn a sama bola zničená. Keď Nemecko v jeseni 1938 lúpilo Československu Sudety a tiež Poľsko si prisvojilo kúsok z tohto lupu, netrvalo ani rok a tiež samé Poľsko bolo vylúpené a rozdelené. Nacistická vláda vyhnala obyvateľov Lotrinska a Poľska z jeho dedín a nasadila na jeho miesta Nemcov a zakrátko nato museli Nemci putovať zo svojich vlastných nemeckých dedín a nevedeli ani kam. Nacisti nútili židov, aby s pätnásťkilovými balíkmi opustili svoje domy a natisli sa do najtesnejšieho priestoru železničného vagóna, než budú strčení do širokého priestoru smrti a krátko nato museli tí istí nacisti povedať svojim vlastným krajanom, aby utiekli s pätnásťkilovými balíkmi z vlastných domov pred blížiacimi sa Rusmi, a títo ľudia nenašli iné úkryty ako strašné diery rozbombardovaných miest. Iba na továrenské mučenie ľudí v koncentračných táboroch a na továrenskú vivisekciu ľudí v týchto táboroch a na továrenské splynovanie miliónov ľudí neprišiel doposiaľ trest – pravdepodobne preto, že keby tu došlo k zodpovedajúcemu, primeranému trestu, museli by zahynúť nielen zločinci, ale všetci ľudia a s nimi i celý svet."

Aj keď väčšina historikov novodobých dejín bude sotva súhlasiť s týmto názorom, dovolím si obhajovať tézu, že k zničeniu nacizmu bolo potrebné čosi viac ako vojenskú porážku a desaťročia trvajúcu denacifikáciu. Hitler stál v polovici roku 1942 na čele obrovskej ríše Nemecka a jeho fašistických spojencov. Jej moc siahala od španielských hôr po hranice Turecka, od pobrežia Tuniska po miesta vzdialené sotva stovku kilometrov od posvätného veľtoku faraónov – Nílu. Legioniári novodobého cézara si s rinčaním zbraní vydobyli ohromujúci priestor od nórskeho Nordkappu na brehoch Severného ľadového oceánu po africkú krajinu pyramíd – Egypt, od Brestu na pobreží Atlantiku po severné zákruty Volgy na prahu brány do strednej Ázie. Jeden vojenský úspech stíhal druhý a svet onemel v úžase, keď sa führerove pancierové kolóny priblížili na dohľad k Moskve, aby z ruského medveďa vymačkali črevá. Pod nemenným imperatívom vrchného veliteľa nemeckých branných síl boli do tohto boja vrhnuté všetky materiálne a ľudské prostriedky hnedého impéria, z ktorého však kedysi všemocnému Vodcovi neostalo v posledné dni života nič, okrem labyrintu katakomb ukrytého pätnásť metrov pod budovou ríšskeho kancelárstva a telefónnej centrály na úrovni provinčného hotelu, ktorá spájala paranoidný svet jeho vnútra s vonkajším, ktorý sa rútil v plameňoch,tros­kách a krvi.

Hitler sa pritom už viackrát naťahoval za konečným víťazstvom, ktoré mu ležalo na dosah ruky, ale nikdy mu nebolo dovolené ho dosiahnúť. Stál už len krôčik pred inváziou do Anglicka – tá sa však vôbec nepodarila. Nacistická vlajka sa trepotala na Elbruse v horách Kaukazu – ale životodarné ropné polia sa do rúk jeho pancierových armád nikdy nedostali. Nacisti sa ocitli len niekoľko dní pred objavením atómovej bomby, ale Prozreteľnosť, ako to povedal Churchill nepripustila, aby sa im táto strašná zbraň naozaj dostala do rúk.

Nebolo v Hitlerovej neschopnosti, že tento zápas prehral. Celé roky jednal s priamočiarou brutalitou a svojimi invertovanými hodnotami morálky zrazil polovicu sveta na kolená. Jeho moc bola taká desivá a obrovská, že chtiac – nechtiac musíme pripustiť, že za ňou stál i niekto iný ako Hitler. A potom v najmenej očakávaný okamih, v období kulminácie teroru a zločinov, ktoré sprevádzali najväčšie triumfy führera sa jeho moc zlomila a to spôsobom tak desivým a strašným, aký sprevádza len pád adepta čiernej mágie – Fausta.

Recenzia knihy

Mohli by sme si myslieť, že proces inkarnácie Zla do ľudských bytostí patrí k dávno mŕtvemu dedičstvu minulých dôb a stratil svoje opodstatnenie práve tak, ako inkvizícia. Túto domnienku vyvracia vo svojej knihe „Vyslanec z temnôt“ spisovateľ Miloš Jesenský venovanej psychoportrétu Adolfa Hitlera. Kniha je výsledkom pozornosti a kritického bádania psychiky vodcu jedného z najviac zločinných režimov všetkých dôb. Dr. Jesenský poukazuje na dejinnú nutnosť prekonať temnú epochu nacizmu, ktorá sa zrodila za všeobecnej spoločenskej a etickej krízy ľudstva. Čitateľovi predkladá na zváženie predpoklad, že práve v našom storočí vyvstalo dovtedy neucelené zlo, ktoré bolo rozptýlené všade a v každom človeku v hrôzostrašnej koncentrácii hitlerovského režimu. Zlo tu bolo koncentrované ako niečo zreteľné, ako nacistický režim a štát. Pokiaľ by sa toto zlo nezhmotnilo v jedinej krajine, bolo by prerástlo ako podhubie celý známy svet a tak ho odsúdilo k zániku.

Aj keď sa väčšina ortodoxných historikov pravdepodobne nestotožní s názorom a závermi autora, obhajuje Dr. Jesenský tézu, že ku zničeniu nacizmu bolo potrebné niečo viac ako vojenská porážka a desaťročia trvajúca denacifikácia. Pod nemenným imperatívom vrchného veliteľa nemeckých branných síl boli do Hitlerovho boja vrhnuté všetky materiálne a ľudské prostriedky hnedého impéria, z ktorého však kedysi všemocnému führerovi nezostalo v posledné dni života nič okrem labyrintu katakomb ukrytého pätnásť metrov pod budovou ríšskeho kancelárstva a telefónnej centrály na úrovni provinčného hotela, spájajúceho paranoidný svet jeho vnútra s vonkajším, ktorý sa rúcal v plameňoch, troskách a krvi.

Dr. Jesenský vo svojom výklade, pri ktorej ide ruka v ruke historická veda s metafyzikou dokladá, ako sa Hitler niekoľkokrát naťahoval za konečným víťazstvom, ale nikdy mu ho nebolo dovolené dosiahnúť. Stál už len malý krôčik pred inváziou do Anglicka – tá sa však vôbec nepodarila. Nacistická vlajka sa trepotala na Elbruse v horách Kaukazu, ale životodarné ropné polia sa do rúk jeho armád nikdy nedostali. Nacisti sa ocitli len niekoľko dní pred objavením atómovej bomby, ale Prozreteľnosť, ako prehlásil Churchill, nepripustila, aby sa im táto strašná zbraň naozaj dostala do rúk. Ako sa môžeme dočítať v knihe, nespočívalo v Hitlerovej neschopnosti, že tento zápas prehral. Celé roky jednal s priamočiarou brutalitou a svojimi zvrátenými hodnotami morálky zrazil polovicu sveta na kolená. Jeho moc bola tak desivá a obrovská, že autor vyslovuje názor, že za ňou stál ešte niekto iný ako Hitler. A potom odrazu, v najmenej očakávanom okamihu, v období kulminácie teroru a zločinu sprevádzajúceho najväčšie Hitlerove triumfy sa jeho moc zlomila spôsobom takým desivým a strašným, aký sprevádza len pád adepta čiernej mágie – Fausta.

Kultivovanú a hĺbavú knihu možno doporučiť nielen záujemcom o skryté paralely nacizmu a mágie, v ktorých popise autor priamo nadviazal na kultový bestseller šesťdesiatych rokov – „Ráno kúzelníkov“ od Bergiera a Pauwelsa, ale aj o málo preskúmanú problematiku tajných spoločností v nacistickom Nemecku. K pozitívam publikácie patrí bohatý poznámkový aparát a bibliografický prehľad, ako aj množstvo unikátnych fotografií z Hitlerovho súkromia.

Vladimír Hanuliak, Slovenský rozhlas Bratislava, 21. 10. 2000

aktualizácia: 06.02.2017 | počet zobrazení: 537

počet prístupov od 10.02.2007: 432593
počet prístupov dnes: 58