Knihy

[ späť ]
Knihy  Zvony alebo kysucká kampanológia

Zvony alebo kysucká kampanológia

Kniha Zvony alebo Kysucka kampanologia

Autor: Miloš Jesenský – Peter Kubica
Vydal: vydavateľstvo Matice slovenskej, 2013, 112 strán

 

Zakúpenie knihy

Objednať knihu si môžte na vydavatel.sk

Anotácia knihy

Zvony sa nám svojím čarovným hlasom prihovárajú od narodenia až po poslednú cestu… Už sme pozabudli rozumieť ich reči. Naši predkovia vedeli podľa zvukov rozlíšiť, ktorý zvon sa ozýva a čo oznamuje, či niekde horí, či sa niekto porúčal na večnosť alebo či sa treba poberať na svätú omšu. Vykročte s nami za tajomstvami zvonov, po zabudnutých cestičkách Kysúc, po vŕzgajúcich schodoch v kostolných vežiach, obdivujte umenie zvonolejárov z rôznych končín Európy, spoznajte čudesné príbehy vzácnych zvonov. Kniha o kysuckých zvonoch, zvoniciach, tradíciách zvonolejárstva a ďalších kampanologických zaujímavostiach je prvou svojho druhu na Slovensku!

Úryvok z knihy

„Hlas zvonu unášal duše zosnulých za hranice pominuteľnosti, sprevádzal človeka od narodenia po smrť a to už od najdávnejších ča­sov.

„Zvony vo viacerých kultúrach sveta ako hudobné a súčasne aj kultové nástroje slúžia od archaických čias na zvolávanie ľudí, nadprirodzených bytostí, pri vykonávaní rôznych náboženských či profánnych obradov a v mnohých podobných a pritom rozmanitých funkciách,“ píše popredný slovenský kampanológ Juraj Gembický v štúdii Zvony a zvonolejári v archívnych prameňoch. „Ako osobitný fenomén ľudskej kultúry sa stali súčasťou, „zvukovým sprievodcom“, aj nášho každodenného života. V kresťanskom prostredí patria k duchovnému a kultúrnemu dedičstvu každého národa a cirkvi, sú používané na posvätné účely, zvolávajú k bohoslužbám, oznamujú tiež čas, príchod vzácnych hostí i vpád nepriateľských vojsk, ohlasujú požiar, povodeň, zaháňajú búrky, víchrice. Sú pre nás zároveň dôležitým historickým prameňom a predmetom mnohostranného skúmania, či už z pohľadu histórie, dejín umenia a remesiel, technológie, muzikológie, liturgiky a najmä osobitnej pomocnej vedy kampanológie, ktorá zahŕňa celú škálu poznania zvonov.“

A tak by sme mohli pokračovať ďalej úvahou nad zvukom, ktorý zvonu prepožičiava aureolu posvätnosti:

„Zvonu sa pripisuje kultový význam najmä pre jeho zvuk. Vydáva svoj prenikavý hlas do širokého okolia a ak je umiestnený v kostolnej veži alebo vo zvonici, zvuk preniká cez okenné otvory. Zvuk je pre zvon taký charakteristický ako hlas pre človeka,“ píše publicista Štefan Staviarsky. Zvony sú prostriedkom komunikácie, tvrdí zase jeho kolega Jaroslav Dunaj:

„Odpradávna oznamovali dôležité správy okoliu. Svoj pôvod majú vo fyzikálnych vlastnostiach niektorých kovov a zliatin. Cinkot a doďaleka sa nesúci vysoký zvuk na seba narážajúcich, voľne zavesených kúskov kovu našiel svoje uplatnenie v rôznych oblastiach. Upozorňoval pastierov na pohyb ich stáda, na jeho činnosť a náladu, rozmiestnenie. Inou oblasťou je súčasť odevov žien a mužov. Drobné kovové disky sa pripevňovali na lemy odevov a postupom času sa vyvinuli do podoby dnešných zvoncov alebo rolničiek. Grécki bojovníci nosili zvonček na stráž, aby pri chôdzi zvonili a dali vedieť o tom, že stále strážia. Zvončeky na odeve upozorňovali na dôležitosť ich nositeľa, a tak nečudo že sa dostali aj do výbavy najvyšších kňazov.“

Začiatok a koniec, víťazstvo či porážka, ohlasovanie slávy alebo núdze, výstraha pred búrkou a požiarom – to všetko ohlasovali zvony od čias svojho vzniku.

„V Európe a na Ďalekom Východe bol zvon používaný ako hudobný nástroj, ktorý okolo seba dokáže zhromaždiť duchov a božstvá prírody,“ píše francúzsky kulturológ Didier Colin. „Vďaka zvuku, ktorý je možné počuť aj na veľmi vzdialenom mieste odtiaľ, kde zvon zazvoní, si ľudia prirodzene mysleli, že zvon dokáže lietať. Z tohto dôvodu bol zvon, podobne ako africký tamtam, používaný ako jeden z prvých nástrojov komunikácie medzi ľuďmi, obdarený Božským charakterom. Zvonením bolo možné oznamovať dobrú alebo zlú správu. Preto sa k nemu viažu povery o šťastí a nešťastí. Pomocou rôznych tónin zvonu a zvuku, ktorý vytvára, ľudia oznamovali nejaké dobrodenie alebo drámu, ku ktorým sa schyľovalo alebo sa už udiali.“

Tento citát môžeme doplniť poznatkami nemeckého publicistu Uda Beckera, podľa ktorého je zvon symbolom spojenia neba so zemou: „Volá k modlitbe, pripomína poslušnosť voči Božským zákonom. Zvuk zvonu často symbolizuje vesmírnu harmóniu. V islame a kresťanstve bol zvuk zvonu považovaný za ozvenu všemohúcnosti Boha, za „hlas Boha“, ktorý vnímavú dušu sprevádza za hranice pozemského bytia. Podľa veľmi rozšírenej predstavy zvuk zaháňa nešťastie.“ Staroveké civilizácie Japonska, Indie a Stredného Východu používali zvony rozmanitých druhov. Od 7. storočia pred n. l. Gréci a Etruskovia používali malé zvončeky prevzaté od iránskych jazdeckých kmeňov, ktorým bronzové zvončeky so železnými srdcami slúžili ako talizmany pripevnené na konských hrivách a často nachádzané v hroboch. Vo víre stáročí sa potom po celom svete vyvinuli do priam univerzálneho dizajnu, ako píše už zmienený Jaroslav Dunaj: „Od Japonska cez celú Áziu až po Európu a neskôr aj Ameriku majú zvony podobný tvar. Vznikol uzatvorením plechu do valcovitého tvaru – najviac podobného včeliemu úľu. Neskôr sa väčšie zvony začali odlievať. Postupom času sa najbežnejšou zliatinou na ich výrobu stal cínový bronz. Pretrvávali rôzne povery súvisiace s ich zložením, preto sa ako veľká obeť pridávalo do zvonoviny zlato, striebro, drahokamy alebo aj šperky. Stávalo sa, že cenu „reálneho“ zvonu vysoko prevýšila cena obetí, ktoré skončili v tavenine. Tvar zvonu je zosilnený v spodnej časti – tam, kde sa naň udiera. Toto zosilnenie prináša zo sebou aj charakteristický zvuk, na ktorý sme si v rámci európskej civilizácie zvykli. Úplnou raritou sa preto stal objav prehistorických čínskych zvonov mandľového prierezu. Podľa miesta úderu na teleso zvona vydávali dva rôzne hudobné zvuky! Najbežnejším európskym zvonom je zvon s ladením v molovej stupnici. Jeho základný akord preto znie vo väčšej či menšej miere melancholicky. Keď je zvonov viac – napríklad na veži – hrajú spolu v akordoch jedného ladenia. To, čo ale vyhovuje na vyzváňanie, nemusí byť vhodné na hranie hudby. Preto hudobné nároky kladené na zvonkohry viedli k vypracovaniu návrhov zvonov s „univerzálnejšími“ akordmi, ktoré umožňujú hrať melódie vo viacerých stupniciach a pritom ich zvuky nepôsobia navzájom rušivo.“

Zvon klasického staroveku spájal v sebe zázračnú silu ľudskými rukami zušľachteného kovu. Jeho vznešený zvuk bol chápaný ako hlas bohov. Cenili a obľubovali ho ako nositeľa šťastia. Väčšina zvončekov a zvonov z tých čias bola odliata z bronzu, čiže zo zliatiny medi a cínu, ktorej sa pripisovala ochranná sila pred zlom – predovšetkým počas kultových obradov a ako prívesok zvierat.

Podľa Karla Waltera grécki hrdinovia vešali zvončeky na „postroje koní svojich bojových vozov, zvončeky ohlasovali striedanie stráží vo vojenskom tábore a sprevádzali svojim hlasom pochod vojska mestom, strážcovia hradieb zvonili na poplach, keď sa k mestu blížil nepriateľ, tiež sa zvonilo na trhu, keď boli privezené ulovené ryby. V Ríme boli zvončeky umiestnené na nárožiach príliš tesných ulíc, aby si vozataji dávali navzájom signál, že prichádzajú. Zvonením sa oznamovala aj otváracia hodina verejných kúpeľov.“

Zvončeky sa zároveň stali akustickým odkazom na Jahveho a symbolom pre jeho meno – znakom Nevysloviteľného. A keďže sa ozývali vždy v súvislosti s Bohom a pri zvestovaní jeho posolstva, rozvíjalo sa čoraz hlbšie spojenie medzi zvukom zvonov a Slovom Božím. Podobne ako v judaizme, i zvony v kresťanstve mali nezastupiteľnú úlohu pri dialógu nebies a zeme.

„Spájať nebo a zem – to bolo najvznešenejšou úlohou zvonov v mnohých kultúrach,“ píše nemecký kampanológ Kurt Kramer. „Ich zvuky boli určené nato, aby starosti a súženia ľudí vynášali do nebies spoločne s ich modlitbami. Kdekoľvek a kedykoľvek sa rozozvučali zvony alebo zvončeky, ľudia sa obracali k Božiemu.“

Ako prvý mal zvon umiestniť do kostolnej veže sv. Paulinus z Noly (354–431), ktorý pôsobil ako biskup v ťažkých časoch gótskeho pustošenia Talianska na prelome 4. a 5. storočia.

„V úlohe zvolávať k bohoslužobným zhromaždeniam prvých kresťanov mohol zvon nastúpiť až potom, keď rímsky cisár Konštantín I. milánskym ediktom v roku 313 prehlásil plné právne uznanie kresťanských obcí a umožnil navrátenie majetku ich príslušníkov,“ píše Ludmila Kybalová. „Skôr ako sa pre túto oznamovaciu službu rozoznejú kresťanské zvony, uplynie však ešte pomerne dlhá doba – budú to tie stáročia, v ktorých sa zavŕši súmrak a pád rímskeho impéria, ale tiež stáročia, v ktorých sa nové, oficiálne uznané a podporované náboženstvo rozšíri a uplatní ako vzkriesiteľ, záchranca a pokračovateľ antickej vzdelanosti, civilizácie a kultúry v barbarmi rozvrátenej Európe."

A tak sa zvon na začiatku 6. storočia, najskôr na okrajoch antického sveta, v Egypte, na juhu Francúzska, na ostrove Lénius a na ďalekom severe Írska, na Ione – čiže mimo sťahovaním germánskych kmeňov zničenej Rímskej ríše – stal prvýkrát všeobecným a pre duchovné dejiny zvonivo pôsobivým znakom cirkvi. Patrónom zvonolejárov sa spoločne so sv. Agátou Sicílskou (225–250), patrónkou zvonárov, stal sv. Forkernus, jeden z učeníkov sv. Patrika (385–461). „Je symbolicky príznačné, že patrónom zvonárov sa stane svätý Forkernus (zomrel po 490), írsky šľachtic, vysvätený na kňaza a zakladateľ kláštora v Leinsteri, o ktorom sa traduje, že sa sám s veľkou záľubou venoval odlievaniu zvonov,“ píše L. Kybalová. „Správa o tom, že škótsky benediktín Daggeus, pôvodným menom Mac Cayrill (zomrel 586), činný však aj ako zlatník, odlial tri stovky zvonov, môže podporiť domnienku, že íroškotské misie, ktoré šírili kresťanstvo v kontinentálnej Európe, exportovali aj svoje zvony.“ O zvonoch v týchto predpokladaných kostolíkoch íroškótskych misií sa môžeme len dohadovať, isté však je, že už v tom čase si cirkev vzala osobitou slávnosťou do služby zvon v zmysle jeho osobitého poslania a významu. A tak okolo roku 700, najskôr v Španielsku, vznikol posvätný obrad s pôsobivým textom:

„Zhliadni teraz milostivo so zvyčajnou miernosťou a posväť tento zvon, zhotovený z kovu. Nech má pravdu ako zvončeky na odeve najvyššieho kňaza Árona, aby sa otvoril vchod do Tvojho domu, keď zaznie zvon, ktorý Ti zasväcujeme, a tým sa spája veriace spoločenstvo, aby Ťa chválil a prihováral sa Ti. Keď sa rozozvučí, daj, nech Tvoja sila tým, ktorí ho počujú, umožnila, aby úcta pred Tebou prenikla do vnútra ich sŕdc.“

O „zvone medenom“ sa zmieňuje aj Konštantínov „Proglas“ v obhajobe nároku, aby ľudia mohli počúvať Božie slovo aj vo svojom materskom jazyku: „Nože, my bratia, sme to všetko zvážili, / znamenitú vám radu teraz povieme, / ktorá vás všetkých, všetkých ľudí pozbaví / života zvieracieho, žitia smilného, / aby ste s mysľou, s nerozumným rozumom, / keď počujete Slovo v cudzom jazyku, / nečuli v ňom znieť iba zvon, zvon medený.“

V tomto texte preloženom profesorom Eugenom Paulínym a prebásnenom Viliamom Turčánym sa so zvonom teda stretávame ako so sugestívnou metaforou, odkazujúcou na pôsobivý poetický obraz od sv. Pavla: „Keby som hovoril ľudskými jazykmi, aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal.“

Zvony s rôznou výškou zvuku sa objavili v 9. storočí a ich klasický vzhľad, tak ako ho poznáme aj dnes, sa ustálil o nejaké to storočie neskôr, keď začali dostávať nápisy, ornamenty i mená – prvé z nich udelil zvonu „Ján“ v roku 968 pápež Ján XIII. Zvon v kresťanstve teda prevzal veľký význam zvestovateľa dobrej noviny, čo potvrdzuje aj J. Dunaj:

„Zvony sú a boli nástrojom komunikácie. Pre kresťanskú civilizáciu je typické, že sa začali šíriť prostredníctvom kláštorov. Rovnako ako pri činnosti mníchov tak aj vo zvonoch sa spojili funkcie pastierov, kňazov, strážcov, zvolávačov k službe a šíriteľov pokoja. Zvony oznamovali okoliu aktuálny čas, zvolávali na sviatočné a slávnostné chvíle. Mali svoj život, praskali pri emocionálne vypätom vyzváňaní, ničili sa pri požiaroch, rekvirovali ich a prelievali na delá, pretože ich zloženie sa len o málo líšilo od húževnatej deloviny. Keď skončili vojny, prelievali sa delá na znak víťazstva naspäť na zvony.“

aktualizácia: 06.02.2017 | počet zobrazení: 500

počet prístupov od 10.02.2007: 432593
počet prístupov dnes: 58