Knihy

[ späť ]
Knihy  Krajina zázrakov - Sprievodca po magických miestach na Slovensku

Krajina zázrakov - Sprievodca po magických miestach na Slovensku

kniha – Krajina zázrakov – Sprievodca po magických miestach na Slovensku

Tento svojrázny druh „slovníka na čítanie“ umožní všetkým, ktorí sa zaujímajú o tajomné miesta na Slovensku poznať minulosť lokalít zviazaných s nadprirodze­nými javmi.

Autor: Miloš Jesenský
Vydávateľ: Agentúra-K, Košice 1998. 230 strán

Anotácia knihy

Z obsahu: Alchýmia – Bazilišok – Biela Pani – Bes – Bludičky – Bohynky – Bosorky – Černokňažník – Červení mnísi – Drak – Fext – Jánošík – Obri – Podzemné priestory – Poklady – Poltergeist – Revenant – Sabat – Smrtka -Templári – Upír – Víly – Vlkolak – Vodník – Zázračné pramene – Zmluva s diablom – a i.**

Úryvok z knihy

Slovensko! Ten malý kúsok krajiny pod Tatrami, ktorý pod civilizačnými nánosmi 20. storočia ukrýva dávnu a tradičnú podobu zakliateho kráľovstva dávneho kniežaťa Svätopluka. Podoba vecí minulých však ešte aj dnes dýcha, ozýva sa prastarým šepotom tieňov a svetlá tajuplných zábleskov z dávnych vekov môžu ešte aj dnes vytvoriť na sietnici vnímavého oka farbisté obrazy mysteriózneho sveta, práve tak, ako po mnohé stáročia predtým.

Stará tradíca hovorí, že v každej dedinke učupenej pri okraji lesa plného tajuplného šera, nebezpečia a hmiel alebo uprostred rovín na nížinách žilo vždy presne deväť bosoriek. Či sú tam aj teraz, to môže dnes už len veľmi ťažko niekto zodpovedať, ale pokiaľ ešte naozaj sú, určite sa im vo svete argentínskych televíznych seriálov, všemocnej dane z pridanej hodnoty, Internetu a volieb kráľovnej krásy čaruje už len veľmi ťažko. Odkedy sú mesta a dediny prepojené železničnými traťami a autobusovými linkami, akoby už aj strašidiel bolo menej, ľudia sú čoraz smelší a smelší a bludičky – tie akoby úplne vyhynuli v svetle reflektorov áut valiacich sa po asfaltových tepnách ďaleko do noci. A tak už dnes žiadna víla nezníži obsah dusičnanov a olova v pôde, ani dobrotivá biela pani neoživí láskavým dotykom ruky zrazeného ježka alebo mačku ležiacu na okraji cesty. Dnes sa mládenci odvážia nezriedka aj uprostred noci na cintorín, kde občas vylomia kríž, steny kaplnky nastriekajú krikľavými grafitami alebo jej jednoducho vytlčú okná. Túto vlastnosť, ktorú však len veľmi ťažko môžeme nazvať odvahou sa iba málokedy vyskytovala v časoch, keď by ste v nočnú hodinu márne hľadali človeka, ktorý by sa rozhodol opustiť bezpečie svojho domu, každý rok vysväteného kňazom.

Napriek tomu si však môžeme myslieť, že tradícia vyvierajúca zo „zázračnej krajiny“ pretrváva i naďalej a to nezávisle od toho, ako sa naše paradigmou zaťažené myslenie uberá. Naše vedomie je neustále prístupné spomienkam na svet, v ktorom diabol chodil pokúšať ľudí, obri zanechávali svoje stopy v skale v čase „keď kamene rástli a kým bol kameň mäkký“.Po lesoch sa so zvonivým smiechom preháňali zlatovlasé víly, statoční rytieri bojovali s drakmi o osud svojicg vyvolených, na opustených miestach belasý plamienok označoval miesto úkrytu legendárnych pokladov a slovo mohlo v podobe kliatby premeniť živú bytosť na skalu alebo obrátiť mocný a pyšný hrad v okamihu v rumy.

Drobné nášľapné kamene v búrlivom prúde času nás aj na sklonku tohto storočia ešte stále môžu bezpečne preniesť za rieku s oparom súmračnej minulosti, ku bráne tajomného sveta, ku ktorému sme dávno odhodili strieborný kľúč.

„Vzrastá znepokojenie, že sme kvôli problémom s hypotékami a automobilmi predali sami seba za nedostatočné, popierajúce pravdy, ktoré nezapadajú do materiálnej dogmy“, napísal v predhovore ku svojej Encyklopédii paranormálnych javov Stuart Gordon a pokračuje:„Dostali sme sa nebezpečne ďaleko na ceste, po ktorej sa pred stáročiami vydal Faust, keď prvýkrát napadol svoje rozumové jednanie s Mefistotelom.“

Materiálny pohľad na svet, teda povrchný aspekt zbavený akejkoľvek hlbšej logiky možno umožňuje jazdiť vlakom a autobusom včas, ale súčasne odsúdil do masových hrobov zástupy nadprirodzených bytostí pochádzajúcich zo sveta našich predkov. Ich volanie „Sme tu stále s vami, my sme súčasťou vás a vy ste súčasťou nás“ musí každý počuť i napriek hluku výbušných motorov a decibelom reprodukovanej hudby diskoték. Odhoďme teda onen ironický úškrn, ktorým krajinu zázrakov „prenechávame malým“ a nechcime byť silou-mocou dospelými, keď sme sami nechápajúcimi deť­mi.

Ako rád by som vrátil aspoň na chvíľu čas späť, k priedomiu a lavičke nášho detstva, k rozprávaniu o podivnej krajine, ktorá je ľuďom prístupná na zvláštnych miestach a za súmračného času. V nej môžu podivné bytosti premeniť ľudský zrak tak, že namiesto starej ženy uvidí krásavicu v rozkvete mladosti, namiesto tmavých jaskýň zázračné paláce, či temné priechody vedúce až na dno pekelných priepastí obývaných stvoreniami temnôt.

Čo z toho, ak sú tieto chvíle pominuteľné? Veď aj bohatstvo, ktorým v povestiach obdarúvali nadprirodzené bytosti ľudí sa po čase menilo na popol, uhlíky a blato, aby nás poučili o tom, že majetok, a napokon aj celý život sa raz pominie. Pozývam vás na prechádzku do magického labyrintu našej krásnej krajiny pri ktorej nie je potrebné cestovať, ale predovšetkým hľadať vo vlastnom vnútri a pozerať sa … srdcom.

Recenzia knihy

Pri čítaní Jesenského Krajiny zázrakov sa človek ocitne naozaj akoby v inom svete, dávno zabudnutom, evokujúcom spomienky na detstvo s jeho obrovskou fantáziou, podnecovanou starobylými príbehmi prarodičov. Sveta plného veľkých a malých strašidelných bytostí, kúziel a záhadných úkazov, tajných chodieb, či úkrytov plných nepredstaviteľného bohatstva. Krajina zázrakov je naozaj zázračná, ale len pre toho, kto k nej nájde ten správny kľúč, odhodí nabok prísnu exaktnosť a na chvíľu prestane počúvať svoju skepsu.

Život dnešného človeka je väčšinou príliš uponáhľaný, pragmatický a utilitaristický na to, aby poskytol niečo viac ako len honbu za vecami, prepočítateľnými na peniaze. Pozeranie na svet okolo seba takýmito očami nás obralo o schopnosť povzniesť sa nad každodenné problémy, ako to pri rozprávaní a počúvaní zázračných i strašidelných príbehov vedeli naši predkovia. Bez rozhlasu a televízie si dokázali vytvoriť vlastný svet fantastických ai bizarných príbehov, ktoré sa stali súčasťou ich života, nie nepodobného tomu v Jarošovej Tisícročnej včele, kde jedna z hlavných postáv Martin Pichanda na pochybnosti svojich priateľov o účelnosti rozprávať neuveriteľné príbehy, ktoré zažili na cestách, odpovedá: „Naopak, vymýšľajte si, preháňajte, nebojte sa fantázie a po čase nikto nevie, čo bolo naozaj a čo nie. Taký je život.“

Áno, taký bol život našich starých rodičov a kniha Miloša Jesenského je jedným z prvých krokov k tomu, aby sa tak trochu stal aj naším. Nie v zmysle návratu k predosvieteneckým dobám tmárstva a povier, ale v zmysle návratu k obrazotvornosti a poetickosti. Krajinu zázrakov však možno chápať aj ako vhodný doplnok k spesteniu výuky histórie. Množstvo dátumov, miest a mien mladým ľuďom mnohokrát znechutia dejepis natoľko, že na neho úplne zanevrú. Vyučovanie sa vďaka tomuto sprievodcovi môže stať zaujímavejšie a pútavejšie. Po knihe však rád siahne i nejeden milovník histórie svojho rodného mesta, či obce, alebo turista poznávajúci nielen krásy prírody.

Sprievodca je však dobrou pomôckou aj pre etnografov a to i vďaka svojej systematickosti a zoznamu použitej literatúry, čo u takýchto prác neýva zvykom. Skeptici a pochybovači si však napriek charakteru spracovanej témy tiež prídu na svoje. Miloš Jesenský sa totiž pri písaní tejto knihy, podobne ako aj u svojich predchádzajúcich prác, neuspokojil len so zhromaždením faktov, ale snažil sa v úvodnej časti jednotlivé javy, pokiaľ to bolo možné, nejako logicky vysvetliť. Krajinu zázrakov teda možno odporučiť širokému spektru čitateľov, od tých najmladších po tých najstarších, bez rozdielu profesného zamerania. Mojim, možno neskromným želaním je, aby sa takýchto kníh v budúcnosti objavilo na pultoch kníhkupectiev čo najviac.

Pavol Matula v doslove ku knihe Krajina zázrakov

aktualizácia: 06.02.2017 | počet zobrazení: 2860

počet prístupov od 10.02.2007: 743698
počet prístupov dnes: 41