Knihy

[ späť ]
Knihy  Templári, legendy cti a slávy

Templári, legendy cti a slávy

Kinha Templari legendy cti a slavy

 

Autor: Miloš Jesenský
Vydal: Magma pre Žilinský samosprávny kraj, 2013, 264 strán.

 

Anotácia knihy

Kniha, v ktorej sa vzácne spájajú faktografické údaje s duchom legiend, sprevádzaná uchvacujúcimi zábermi autenticky sprítomňujúcimi atmosféru života templárskeho rádu a miesta poznamenané stopami rytierov. Po jej prečítaní sa dostaví pocit čistej myšlienky, že napriek všetkému sme nekonečne spätí s históriou bez podmienky času a priestoru.

Úryvok z knihy

„Na prelome rokov 1118 a 1119 založilo osem alebo deväť francúzskych rytierov zúčastňujúcich sa prvej krížovej výpravy vojenský rád templárov k ochrane posvätných miest a pútnikov do Jeruzalema. História zaznamenala, že to boli Hugues de Payens, jeho pobočník Godefroy de St. Omer, Hugo I., gróf z Champagne, André de Monbard, Archambaud de Saint-Aignan, Nivard de Mondidier, Godemar a Rossal.

„Hugues a jeho bratia však nezodpovedali bežnej predstave rytierov,“ pripomína anglo-írsky historik a dokumentarista Sean Martin. „V prvých rokoch svojho pôsobenia nemali žiadne peniaze, nosili oblečenie, ktoré získali darom, trpeli nedostatkom nových bojovníkov a vybavenia.“

Myšlienka chrániť pútnické cesty do Svätej zeme sa však čoskoro natoľko zapáčila jeruzalemskému kráľovi Balduinovi II. (1118–1131), že im daroval ako sídlo známu Omarovu mešitu Kubbat as-Sachrá, nazývanú tiež Skalný dóm. Pred stáročiami stál na tomto mieste povestný židovský chrám, templum, ktorý na hore Moria údajne vybudoval libanonský staviteľ Hiram z Tyru pre biblického kráľa Šalamúna. A práve tu si „chudobní rytieri Kristovi a Šalamúnovho chrámu“, templári, ako sa im čoskoro začalo hovoriť, vybudovali veliteľstvo aj s podzemnými stajňami pre dve tisícky koní, k čomu si pričlenili aj susednú mešitu al-Aksá, takisto v posvätnom okrsku Šalamúnovho chrámu. To už bolo rytierov rovné tri stovky a velili viac ako trom tisíckam peších ozbrojencov: „Prvá koloniálna armáda stredoveku tak bola na svete.“

V roku 1128 boli templári ako rehoľa oficiálne schválení na koncile v Troyes a po prvotnom dokumente Liber ad milites Templi: De laude novae militae (Kniha pre rytierov Templu: Chvála nového rytierstva) cisterciánskeho pátra Bernarda z Clairvaux (1090–1153) neskôr vyhláseného za svätého, začali s masívnym náborom členov vo Francúzsku, Anglicku, Španielsku a ďalších krajinách Európy. Riadili sa pritom štatútom, pôvodne spísaným v latinčine, ktorý sa z pôvodných 72 článkov rozrástol na viac ako sedem stoviek paragrafov.

Z textu sa dozvedáme, že elitné rytierske spoločenstvo templárov bolo viazané prísnymi povinnosťami. Základ denného životného štýlu bol odvodený od režimu benediktínskych mníchov, zahŕňal časté modlenie a účasť na pobožnostiach. Okrem toho tu boli náročné požiadavky na ošetrovanie výzbroje, koní a ďalších vojenských potrieb. Rytieri museli stále nosiť biele rúcho, okrem času stráveného v špitáli. Ich zbrane, ani brnenia nesmeli byť skrášlené žiadnymi ozdobami. Denne sa modlili 148 x modlitbu Otče náš. Jedli spoločne – pri jedle dodržiavali mlčanie a bolo im predčítané z Biblie. Desatina chleba sa vždy rozdala medzi chudobných. V templárskych domoch horelo celú noc svetlo. Templári ustanovili dvakrát ročne pôstne obdobie, na Veľkú noc a Vianoce, kedy sa dodržiaval čiastočný štyridsaťdenný pôst. Naproti tomu častejšie a radikálne postenie, ako tomu bolo v iných rádoch mali templári zakázané, aby si zachovali bojaschopnosť. Mali povinnosť nosiť tonzúru a žiť iba s najskromnejším zariadením na znamenie chudoby a pokory. Veľmajstrovou povinnosťou bolo na pamiatku Kristovej pokory na Zelený štvrtok umyť trinástim chudobným nohy. Potom rozdával šatstvo, jedlo a almužnu. Lov mali templári zakázaný s výnimkou levov. Všetok majetok vlastnili spoločne. Aj osobné listy sa čítali nahlas v prítomnosti veľmajstra. O starých, vyslúžených a chorých členov bolo postarané v osobitných domoch.

Do rádu mohli byť prijímaní iba muži. Rytieri skladali sľub prísneho celibátu, nesmeli sa ženiť alebo byť ženatí pri vstupe do rádu. Templári nesmeli pobozkať žiadnu ženu a pre rytierov platil zákaz stať sa hoci aj kmotrami. Dôležitú časť predstavovali obsiahle vojenské inštrukcie. Hovorili o budovaní tábora a udržiavaní disciplíny či konaní počas bitky. Jasne definovali hierarchiu velenia počas vojenského ťaženia a presne definovali možnosti rokovania pri porážke.

Týždenné schôdze kapituly sa konali v templárskych domoch, kde žili prinajmenšom štyria bratia. Po kázaní sa mohli o slovo prihlásiť tí, ktorí sa chceli dobrovoľne priznať k porušeniu regule. O výške trestu rozhodovala kapitula a diskusii o spôsobe potrestania nesmel byť vinník prítomný. Keď sa vina niekomu dokázala, bol potrestaný prísnejšie, akoby sa dobrovoľne priznal .

Trest za porušenie rehole siahal od rozhodnutia, že previnilec musí celý rok jesť z podlahy, cez odobratie rúcha a výsad rytiera, k vylúčeniu či žaláru. Rád nikdy nepoužil trest smrti, ani previnilcov žiadnym spôsobom nemrzačil, hoci to patrilo k bežným praktikám stredovekej justície, keďže si nemohol dovoliť prelievať krv vo vlastných radoch.

Disciplína u templárov zohrávala kľúčovú úlohu – rytierovi, ktorý opustil formáciu bol odobratý jeho plášť a za trest musel celý rok jesť zo zeme spolu so psami. Tí, ktorí utiekli z bojiska boli vylúčení z rádu, ale nebojujúcim členom, ktorí pôsobili v rámci pomocným jednotiek sa ústup toleroval v situácii, kedy k boju nemali ako prispieť. Tí, ktorí prebehli k moslimom, boli z rádu navždy vylúčení. Vylúčenie čakalo aj na veliteľa, ktorý na vlastnú päsť podnikol útok vedúci k porážke, veľkým stratám na životoch či zajatiu. Zástavník bol vylúčený v prípade, že v bitke sklonil zástavu, čo bolo pre ostatných znamenie, že boj bol prehratý. Železná disciplína, ktorá bola chrbticou vojenskej doktríny templárov vzbudzovala veľký rešpekt, ľuďom stojacim mimo rád však pripadala často až veľmi prísna.

Pravidlá templárov boli aj na vtedajšiu dobu neobyčajne tvrdé, keďže aj ich samotná služba bola tvrdá:

„Vojak má slávu, mních pokoj. Templár sa zriekal jedného i druhého. Spájal to, čo z obidvoch má život najtvrdšie, nebezpečenstvo a odriekanie,“ napísal romantický francúzsky francúzsky historik Jules Michelet (1798–1874). To všetko preto, aby sa templári postupne stali autonómnou vojenskou mocnosťou rozloženou na dvoch kontinentoch, dokonale ukutým mečom, s rukoväťou pevne uchopenou pancierovou rukavicou rádu a namiereným v obrannom geste Západu priamo do srdca Východu:

„Templári boli vo Svätej zemi nesmierne váženou a perfektne organizovanou vojenskou silou. Boli nasadzovaní na exponované miesta prvých konfliktov: do predných stráží pri útokoch, do zadných radov pri ústupe – často ich však ničila neschopnosť, prípadne rivalita panovníkov veliacich krížovým výpravám. Za dve storočia tak stratili templári pri vojnových operáciách viac ako dvadsaťtisíc členov, a to aj preto, že za rytierov zajatých v boji regula zakazovala platiť výkupné.“

Templári boli obvykle zložkou akejkoľvek vojenskej operácie vo Svätej zemi, ako aj na Pyrenejskom polostrove, pričom sa často zapájali aj do obliehania miest a pevností. Podnikali vpády na nepriateľské územia, ktorých účelom bolo zastrašiť protivníkov, podlomiť jeho ekonomiku a posilniť obranyschopnosť vlastného územia. Iným dôvodom bolo zastavenie moslimských nájazdov a zaistenie bezpečnosti pre pútnikov i obchodné karavány strážením dôležitých miest, brodov a ciest. V boji pôsobili templári spolu s ostatnými rytierskym rádmi, ako boli johaniti či rád nemeckých rytierov ako úderná zložka, ktorej úlohou bolo prelomiť rozhodným výpadom oddielu ťažkej jazdy zamknuté rady nepriateľa. Regula rádu určuje pochodové formácie, ako aj činnosť v bitke. Vďaka tomu vieme, že templári útočili v zovretej formácii, teda v eskadre, následne prerážali moslimskú bojovú líniu, ktorú rozdelili na dve časti, zatiaľ čo ostatní bojovníci ich mohli nasledovať do stredu medzi nepriateľské jednotky. Bojujúcim templárom nebolo dovolené vzdať boj a ustúpiť, pokiaľ bola zdvihnutá ich vlajka. Pokiaľ to bolo nevyhnutné, sťahovali sa z bojiska ako poslední a do poslednej chvíle kryli ústup ostatného vojska.

Sídlo templárov sa síce nachádzalo v Jeruzaleme, ale zázemie na európskom kontinente. „Tak sa biely plášť s našitým červeným krížom, čo bol znak udelený templárom pápežom Eugenom III., mihal nielen v bojoch so Saracénmi v Palestíne, ale aj pri slávnostiach na kráľovských dvoroch vtedajšej západnej Európy.“

Medzi všetkými privilégiami bola pre templárov najdôležitejšia bula Omne datum optimum pápeža Innocenta II. z roku 1139. Templári na základe nej nemuseli platiť dane, cirkevné desiatky a naopak, mohli ich na svojich majetkoch vyberať. Neskladali účty svetskej, ani cirkevnej vrchnosti s výnimkou pápeža. Udelené výhody potvrdzovali a rozširovali dve ďalšie buly, Milites templi, vydaná pápežom Celestínom II. v roku 1144, a Militia Dei, ktorú v roku 1145 podpísal pápež Eugen III. Tie spoločne s bulou Omne datum optimum pripravili podmienky pre budúcu veľkosť rádu a jeho úspech vo vtedajšom svete: „Bol to jeden z najpozoruhod­nejších obratov v dejinách stredoveku, možno dokonca v celých dejinách Európy.“

Pred rokom 1200 bol už templársky rád prítomný po celej oblasti Stredomoria, od severnej Európy po Sicíliu, od Anglicka až po Arménsko, kde vlastnil stovky pevností, komend, rôznych statkov a sídiel nepodliehajúcich kráľovskej právomoci:

„Rád sa stal počas prvého polstoročia svojej existencie natoľko vplyvným, že hoci hlavná váha jeho poslania ležala v Palestíne, všade v Európe, kde mal svoje hrady a svoj majetok, stál ako šedá eminencia v pozadí mnohých udalostí a vykonával vplyv aj na svetské úrady. A vplyv mohol vykonávať, keďže počas krátkej doby bol veľmi bohatý, a bohatý bol aj preto, že mal vplyv.“ Pre efektívnu správu si rád rozdelil obsadené územie na provincie, ktorých počet podľa politického a vojenského vývoja kolísal medzi desiatimi až dvanástimi, z toho najmenej tri na Blízkom Východe – ako bol Jeruzalem, Tripolis a Antiochia. Každá provincia sa ďalej delila na komendy, akési oblastné veliteľstvá, odkiaľ boli spravované a bránené hrady, majere a ďalšie hospodárske usadlosti.

Počas polstoročia od založenia mali templári v Oriente a Európe približne šesťtisíc rytierov a desaťkrát toľko pešiakov v zbrani. Jadro rehole tvorili rytieri šľachtického pôvodu, ktorým asistovali služobní bratia. Tí sa ďalej delili na zbrojnošov (armigeri) a remeselníkov (famuli). Ich rovnošata bola na rozdiel od bieleho plášťa rytierov čierna alebo hnedá. Ďalšou skupinou boli vojenskí kapláni, ktorí podliehali iba pápežovi a nosili hnedý habit. Neskôr templári zaviedli možnosť pridruženého členstva pre tých, ktorí síce stáli mimo vlastný rád, ale podporovali ho finančne či vojensky. Na vnútornú organizáciu môžeme usudzovať na základe zachovaného štatútu. Ten v roku 1886 publikoval francúzsky historik Henri de Curzon (1861–1942 ), ktorý bol síce pôvodne vypracovaný pre templársky kontingent na Blízkom Východe, ale zrejme platil aj pre ich ďalšie sídla rozosiate po celej Európe. Na vrchole rádu stál veľmajster (magister summus). Ten predstavoval síce najvyššiu hodnosť rádu, ale tiež sa rádu ako celku zodpovedal. Mohol disponovať určitým majetkom a bola mu zverená funkcia opatrovníka vlastníctva rádu. Pred každým dôležitým rozhodnutím, ako boli majetkové prevody, vyhlásenie vojny, uzavretie mieru, plánovanie vojenskej výpravy, ale aj pri prijímaní nových členov, bol veľmajster povinný radiť sa s kapitulou rytierov. Hoci jeho názor bol medzi ostatnými rešpektovaný, pri hlasovaní mal iba jeden hlas, takže jeho autonómna moc bola silne obmedzená rozhodnutiami kapituly či konventu v Jeruzaleme.

„V celom tomto systéme obmedzení najvyššej moci pozorujú niektorí autori predobraz neskorších demokratických inštitúcií a nazývajú rád templárov malou republikou,“ podotýka pri tejto príležitosti český historik Jaroslav Šedivý. „Na stredovekú európsku spoločnosť vykazuje prvky, ktoré tejto spoločnosti nie sú vlastné, napríklad hodnosť veľmajstra, obmedzená kolektívnym orgánom, alebo rozdelenie na rytierov a slúžiacich bratov, pričom títo zbrojnoši nie sú v úplne bezprávnom postavení, ako napríklad prostí bojovníci v družine feudálneho pána. Touto štruktúrou sa rád templárov odlišuje od mníšskych rádov, ale táto štruktúra vznikala zrejme z potrieb vlastného poslania templárov v Palestíne, z každodenného boja k ochrane pútnikov, k obrane vydobytých území.“

Veľmajstrovým zástupcom bol senešal, ktorý nosil bojovú zástavu. Maršal zaujímal v najvyššou stupni hierarchie tretiu priečku rebríčka a spravidla bol najvyšším, „výkonným“ vojenským veliteľom. V 13. storočí si rád vytvoril funkciu preceptora, teda inšpektora, ktorý zodpovedal za rád v Európe a v hierarchii velenia zaujímal druhú pozíciu po veľmajstrovi. Pod týmito hodnostármi stáli komturi, ktorí velili v jednotlivých regiónoch. Medzi ďalších patril turkopol, ktorý velil ľahkej kavalérii zloženej z miestneho obyvateľstva vytvárajúceho pomocné zbory a predsunuté hliadky, podmaršál, ktorý riadil remeselníkov, sluhov a ďalší pomocný personál, zástavník, zodpovedný za zamestnanie a disciplínu zbrojnošov a infirmár, starajúci sa o zdravie členov rádu. Najpočetnejšími členmi rehole boli rytieri a seržanti.

V Jeruzalemskom kráľovstve mali templári autonómne postavenie, postupom času veľký majetok a celý reťazec dôkladne vybudovaných pevností, tiahnúcich sa od Antiochie až po Askalon. V západnej Európe, predovšetkým vo Francúzsku, Anglicku, Španielsku, Portugalsku a na oboch brehoch Rýna mali rozsiahle panstvá a majetky. To všetko kvôli jedinému cieľu – vojenským operáciám na Blízkom východe nenásytne pohlcujúcich ľudské, materiálne a finančné zdroje. „Bez rozsiahlej podpornej siete na Západe by templári boli zmizli po prvej porážke, ktorú utrpeli,“ pripomína známy britský historik Malcolm Barber a my mu musíme dať za pravdu. Sú to jednoduché, ale neúprosné počty, ktoré nepustia: okolo roku 1180 potreboval rytier asi tridsať lánov poľnohospodárskej pôdy (zodpovedajúcej rozlohe 300 hektárov či 750 akrov), aby sa vybavil a udržiaval ako jazdecký bojovník. Okolo roku 1260 už na to potreboval viac ako stopäťdesiat lánov, teda sumu päťnásobne vyššiu. A to išlo ruka v ruke s nárastom obstarávacích cien koní: v rokoch 1140–1180 sa priemerná hodnota jazdeckých zvierat strojnásobila a do roku 1220 vzrástla ešte dvakrát. Alebo pre lepšiu predstavu: vybavenie a údržba plne vyzbrojeného rytiera stála templársky rád toľko, koľko by úmerne stál niektorú európsku krajinu nákup jedného tanku, ku ktorého stredovekej obdobe je ťažkoodený rytier často prirovnávaný. Takéto výdaje na udržiavanie posádok, hradov a obranu Zámoria kládli na templárske financie také nároky, že ich schopnosť napriek stratám neustále zväčšovať rádové imanie pripadala aj mnohým ich súčasníkom ako neprirodzená:

„Bohatstvo templárov bolo natoľko veľké, že vznikli povesti o tom, ako templári našli spôsob, ako meniť olovo na zlato. Je pravda, že sa na niektorých templárskych hradoch, najmä v Oriente, pestovala alchýmia, pretože alchýmia bola vtedy v arabskom svete veľmi rozšírená a kameň mudrcov zrejme nadchol aj niektorých vzdelaných templárov.“ Nech už je však pravda akákoľvek, skutočnou „alchýmiou“ templárov bolo na svoju dobu priam revolučné bankovníctvo, kedy zaviedli zmenky, šeky, rozvinuli všetky druhy úverovania, prijímali vklady či uskutočňovali platby svojich klientov v zahraničí:

„Početné hrady a oporné body so stálou posádkou vybudované pozdĺž obchodných a pútnických ciest vedúcich za obzor vychádzajúceho slnka sa priamo ponúkali panovníkom, šľachticom, obchodníkom, križiakom a pútnikom ako osvedčené depozitáre zlata a drahocenného majetku. Všeobecne sa považovalo za bezpečnejšie zveriť svoj majetok templárskej organizácii, ako nosiť pri sebe značnú finančnú hotovosť pri rizikách ďalekej cesty. Peniaze uložené v niektorom z rádových domov v Európe si mohli cestovatelia vyzdvihnúť po príchode do Svätej zeme. Zdá sa, že práve písomná evidencia templárov v ich sídlach, poskytujúca dokonalý prehľad o depozitoch a platbách, nakoniec viedla k modernej praxi vyberania úspor z účtu prostredníctvom šekov. Reputácia rehole bola vďaka schopným a spoľahlivým úradníkom presne stanovujúcich hodnotu zvereného kapitálu a statkov aj v tomto smere natoľko presvedčivá, že ich služby využívali aj mnohé korunované hlavy Európy.“ Jedna z týchto korunovaných hláv priviedla templárov aj k našim západným susedom na dvor českého kráľa Václava II. (1271–1305), ktorý – ako uvádza český historik František Martin Pelcl (1734–1801) – si v roku 1290 pozval ako finančného poradcu Bertholda z Gepzensteinu, pričom sa však uvádza, že templári pôsobili v Čechách už od roku 1232, kedy ich tu uviedol Václav I. (1205–1253).

Do bývalého Uhorska prišli templári asi v polovici 12. storočia počas vlády kráľa Gejzu II. (1130–1162) a prvé sídlo si založili v Stoličnom Belehrade. Za krátky čas postavili ešte desiatku kláštorov po celej krajine a získali silný vplyv obzvlášť potom, ako im kráľ Imrich (1174–1204) potvrdil v roku 1198 všetky výsady.“

O knihe napísali …

„Legendy a záhady vždy podnecovali ľudskú myseľ a fantáziu. niet divu, že sa často vraciame do stredoveku, ktorý je pre nás stále veľkým neprebádaným územím. Hoci k tomuto obdobiu patri prívlastok „temný“, rytieri sa mali stať akousi jeho svetlou stránkou. V pre nás netradičnej kombinácii vojaci – mnísi sa nezištne a s nasadením vlastného života postavili na stranu slabých a utláčaných. Ich hrdinské činy sa zachovali dodnes a uplynulé stáročia im prostredníctvom legiend nedovolili zapadnúť prachom.

Jednou z týchto legiend je aj tajuplný rad templárov. Čím nás uchvacujú práve rytieri červeného kríža? Odhliadnuc od všetkých mýtov a tajomstiev, ktoré sa okolo nich obostierajú, templári neslúžili pozemským vládcom, ale predovšetkým Bohu a prostému ľudu. Strážili pocestných a slabších, bojovali za svoju vieru a česť. Aspoň v začiatkoch boli predobrazom cnosti, ktorými mal oplývať každý rytier. Stali sa legendami cti a slávy. Chudobní rytieri Krista a Šalamúnovho chrámu celé storočia vyvolávajú otázky, na ktorých zodpovedanie je potrebná istá dávka fantázie. Naozaj sa niekde skrýva bájny templársky poklad? Ako vyzerali ich tajne rituály? K týmto a množstvu iných môžeme pridať ďalšiu: naozaj boli templári aj na našom území? Na to však musí odpovedať systematicky historický výskum. Kniha, ktorej strany sa práve chystáte čítať, kvôli odpovedi načrela do hĺbok našej minulosti z iného uhlu. A kto je povolanejší na to, aby nám o nej porozprával, než samotní naši predkovia? Ich povesti nás zavedú na neobvyklé miesta, do neobvyklých časov, medzi tajomných bratov, ktorých na našom území zrejme nazývali červenými mníchmi. Z lokálnych zmienok podávaných z generácie na generáciu sme sfúkli prach a predostreli ich aj ostatným. Templári sa tak objavia na zdanlivo najneočakávanejších miestach. Zdanlivo preto, lebo dnes sa väčšinou stretávame už iba s ruinami kedysi majestátnych hradov a kláštorov. Z mnohých významných pamiatok miestami nezostal ani kameň na kameni. Ale vďaka nesmiernemu bohatstvu, ktoré nám zanechali predkovia v podobe povesti a príbehov, im môžeme aspoň symbolicky prostredníctvom tejto knihy vdýchnuť život.

Táto publikácia netradičným spôsobom sprevádza zabudnutými pamiatkami. Možno nám nevysvetlí všetky otázky, ale znova nás zavedie do našej histórie, spať ku koreňom. Spoznať históriu znamená vzdať určitú úctu aj našim predkom. Nemôžeme podceňovať ich povesti. možno sú tiež mýtické, ale sú neodnímateľnou súčasťou našich dejín. Ľudova slovesnosť je tiež súčasťou kultúrneho dedičstva práve tak, ako ostatne kultúrne pamiatky. Spojením týchto dvoch bohatstiev našej minulosti vznikli legendy, o ktorých tušil len málokto. Prostredníctvom tejto knihy sa dostaneme aj na dávno zabudnuté miesta, zrúcaniny ukryté v lesoch či opustene sakrálne pamiatky.“

aktualizácia: 06.02.2017 | počet zobrazení: 553

počet prístupov od 10.02.2007: 432591
počet prístupov dnes: 56