Knihy
Bohové atomových válek
Predchádzala našu civilizáciu iná kultúra, ktorá dávno v minulosti zmizla v požiari globálneho konfliktu? Pátranie po technických artefaktoch nezapadajúcich do naších predstáv o dejinách a posúvanie hraníc jadrovej technológie ďaleko do nepoznanej minulosti.
Autor: Miloš Jesenský
Vydal: AOS Publishing, Ústí nad Labem, 1998, 198 strán
Objednanie knihy z virtuálneho obchodu knihy.abz.cz
Anotácia knihy
Z obsahu: Atómové vojny v dávnoveku – Uránová ruda v keltskom hrobe? – Program SDI pred tisícmi rokmi – Záhada antických atómových hlavíc – Dance macabre pre blízky vesmír – Milénium po výbuchu – Ochranná maska v stredovekom relikviári – Templári a zbrane hromadného ničenia – Mimozemský útok v dobe križiackych výprav – Návštevníci z vesmíru živí, či mŕtvi?
Úryvok z knihy
Bella delectat cruor – odkedy je svet svetom platí, že vojna má pôžitok z krvi. Istý vedec dokonca vypočítal, že od predpokladaného začiatku egyptskej Starej ríše /odkedy možno sústavnejšie sledovať históriu z písomných prameňov/, teda približne za päť a pol tisícročia sa na našej Zemi odohralo okolo 14 a pol tisíca vojen. Jeho francúzsky kolega Nicolas Camille Flammarion /1842–1925/ dopĺňa tento výpočet tým, že počet obetí týchto bojových konfliktov odhaduje na viac ako 1200 miliónov ľudí, ktorí preliali 18 000 000 m3 krvi a ich lebky by vytvorili ruženec, ktorým by bolo možné zemeguľu obtočiť šesťkrát.
Flammarion previedol svoj výpočet pred najničivejšou vojnou v histórii ľudstva – druhou svetovou, ktorej bilancia /50 miliónov obetí v 48 krajinách sveta/ oznamovala začiatok novej éry ľudstva zlovestne blčiacou pochodňou atómového ohňa. Tou potrestal rozzúrený boh vojny a techniky dvadsiateho storočia dve japonské mestá, ktorým pripravil osud niekoľkokrát horší ako bol osud biblickej Sodomy a Gomory.
Presne pred 52 rokmi preletel nad Hirošimou americký bombardér B 29, načo sa od neho odpútal padák. Pol kilometra nad povrchom predmet nesený padákom explodoval a v tej istej chvíli zomrelo 65 000 obyvateľov tohoto mesta. Po 17 000 z nich nezostala ani stopa, z ostatných ostali len strašne zmrzačené mŕtvoly. 155 000 mužov, žien a detí zahynulo v nasledujúcich týždňoch ukrutnou smrťou spôsobenou následkami rádioaktívneho žiarenia. Podobný osud postihol aj obyvateľov Nagasaki. Odvtedy sa uskutočnilo veľa experimentálnych výbuchov, ale otázka, kedy naša /vraj/ humanitne orientovaná civilizácia začala využívať atómovú energiu, nebola doposiaľ uspokojivo vyriešená.
Odkedy budeme teda datovať využívanie energie atómu? Budeme za dátum vzniku považovať rok 1934, kedy Enrico Fermi započal výskumy, ktoré neskôr umožnili uvoľnenie energie atómového jadra alebo rok 1938, kedy nemcký fyzik Otto Hahn rozštiepil jadro uránu 235? Alebo to bude predsa len onen nešťastný 6.august 1945, kedy vybuchla atómová bomba nad Hirošimou?
Impulz k pokusu poodhaliť oponu tejto záhady som dostal v ktorési daždivé popoludnie, na aké bolo leto 1997 obzvlášť bohaté, keď som sedel doma sám, popíjal čiernu kávu, pofajčieval a listoval si v Pijoanových „Dejinách umenia“. Keď som natrafil na reprodukciu akvarelu „Sen“ od jedného z najväčších /a súčasne i najtajomnejších/ nemeckých umelcov Albrechta Dürera /1471–1528/ úplne som zdúpnel. Na kópii obrazu zo sklonku umelcovho života, uchovávanom dnes vo viedenskom Kunsthistorisches Museum sa nad mestom s idylickou krajinou celkom určite vznášal veľmi realistický mrak v podobe hríbu, hroziaceho všetko zničiť. V dlhom komentári k akvarelu sa Dürer rozpisuje o prorockom sne, ktorý sa mu sníval v noci zo štvrtka na piatok pred sviatkom Zoslatia Ducha svätého v roku 1525 a ktorý zachytil štetcom a farbami onedlho potom „ako som sa od hrôzy zobudil a triasol na celom tele…“
Šokovaný obrazom som po nasledujúce dni nerobil nič iné ko zhromažďoval reprodukcie obrazov a rytín od 14. do 18. storočia pre svoj súkromný „katalóg živelných pohrôm“, ako som ho nazval, keďže som sa snažil zozbierať čo najväčšie množstvo podkladov s touto tématikou pre porovnanie s Dürerovým akvarelom. Zemetrasenie, plamene, výbuchy, požiare, ohnivý dážď a síra – to všetko defilovalo pred mojimi očami ako hrôzostrašný komiks z minulosti, ale mrak v tvare hríba – iba u Dürera. Napokon som predsa len našiel niečo podobné. V roku 1785 zakreslil a zaznamenal legačný radca Lichtenburg zvláštny fenomén mračna pri meste Gotha. O tomto jave doslova napísal: „Odpoludnia sa o tretej hodine severne od mesta utvoril osamelý, ťažký, skale podobný a do výšky nakopený búrkový mrak, ktorý sa takmer podobal hube. Čoskoro som spozoroval, že z nízkeho dielu, ktorý mohol vlastne predstavovať dreň huby, vyrážali jemné a svetlé výpary, ktoré v niekoľkých okamihoch utvorili úplný kruh okolo tejto časti mraku. Kruh sa zdal byť v prudkom pohybe, čím viac sa stále rozširoval, Po uplynutí jednej minúty prekročil najväčšiu šírku horného dielu mraku.“
Je známe, že okolo mraku z jadrového výbuchu sa vytvára ionizujúci prstenec a tak je rytina zachytávajúca zvláštny fenomén z konca 18.storočia viac ako zarážajúca. Opis a znázornenie zvláštneho úkazu sú natoľko podobné výbuchu atómovej bomby, že ide priam o neuveriteľnú zhodu okolností …
To však ešte stále nie je všetko, kedže máme dôvodné podozrenie veriť, že jadrová energetika na Zemi je omnoho, omnoho staršia. Doktor Robert Oppenheimer, ktorý v rokoch 1943–1945 pracoval na projekte „Manhattan“ pri vývoji atómovej bomby nebol iba fyzik, ako sa dočítame v jeho životopisoch. Je zvláštne, že sa zaoberal i prastarými indickými textami v ktorých sa to len tak hemží popismi tajomných zbraní. Inšpiroval sa snáď textami písanými sanskritom?
Po prvom skúšobnom výbuchu atómovej bomby 16. júla 1945 na pokusnej strelnici pri Los Alamos v Novom Mexiku predniesol Oppenheimer citát z eposu Mahabharáta. „Uvoľnil som kozmickú silu. Teraz som sa stal ničiteľom svetov.“ Niekoľko rokov po skončení druhej svetovej vojny prednášal Dr. Oppenheimer na univerzite v Rochesteri. V nasledujúcej diskusii mu jeden zo študentov položil otázku, či atómová bomba v Los Alamos bola naozaj prvá alebo či ešte predtým prebehli nejaké úspešné, ale zatajované testy. Odpoveď prednášajúceho bola veľmi zvláštna: „Well“, povzdychol si a nabral dych. „Bola prvá … to áno. V každom prípade v modernej dobe.“
Mal tento slávny vedec azda na mysli, že atómové zbrane explodovali už v dávnej minulosti?
Istú odpoveď aj na túto otázku dáva laureát Nobelovej ceny za chémiu rádioaktívnych látok z roku 1921 Fréderic Soddy /1877–1956/, ktorý vo svojej knihe „Objavenie rádia“ uviedol vetu, ktorá sa môže stať i mottom nášho ďalšieho bádania: „Domnievam sa, že v minulosti existovali civilizácie, ktoré poznali atómovú energiu a ktoré úplne zničilo nevhodné používanie tejto energie.“
Pozývam vás na cestu k týmto civilizáciám …
Recenzia knihy
Predstavovať našim čitateľom Dr. Jesenského by bolo nosením dreva do lesa. Je to autor, ktorého meno je späté s časopisom Fantastická Fakta od samého začiatku. Ako autor sa do povedomia čitateľov zapísal článkami, ktoré riešia otázniky v dejinách ľudského rodu. Ani kniha "Bohovia atómových vojen, ktorú vám predstavujeme, nie je v tomto smere výnimkou.
Túto knihu som mal možnosť čítať ešte ako rukopis pripravený k vydaniu a už vtedy som musel konštatovať, ze sa Dr. Jesenský opäť vytiahol. Je to totiž človek, ktorý sa dokáže dívať na úplne známe fakty úplne inými očami. O satelitoch, ktoré ako pozostatky vojen bohov dávnoveku a ktoré sú doposiaľ funkčné sme už písali /viď FF 3/9 Vrazi přicházejí z nebes/, ak sa vám táto hypotéza zdala odvážna, môžete sa tešiť na ešte odvážnejšie závery. Laureát Nobelovej ceny za chémiu rádioaktívnych látok Frederic Soddy kedysi prehlásil: "Domnievam sa, že v minulosti existovali civilizácie, ktoré poznali atómovú energiu, avšak vďaka nevhodnému používaniu tejto energie boli úplne zničené.
Aleš Česal: Bohové atomových válek, Fantastická Fakta 4/99, str. 30
počet prístupov dnes: 34