Dr. Miloš Jesenský

Knihy → Po stopách templárov na Slovensku

Po stopách templárov na Slovensku

S hlbokou úctou Vás pozývame na vzrušujúcu cestu za tajomstvami prostredníctvom najnovšej knihy „Po stopách templárov na slovensku“, ktorej poznanie vás dovedie k nejednej odpovedi, no taktiež alebo predovšetkým k ešte väčšiemu množstvu nikdy nekončiacich otázok.

Autor: Miloš Jesenský, Pavol Matula
Vydal: Vydal: GORALINGA 2008 10/2008

• Objednanie knihy z virtuálneho obchodu www.martinus.sk
• Objednanie knihy z virtuálneho obchodu www.panorama.sk
• Objednanie knihy z virtuálneho obchodu www.alterego.sk
• Objednanie knihy z virtuálneho obchodu www.gorila.sk

Anotácia knihy

Práca na tejto knihe stále ostáva výsledkom prvotného impulzu, ktorý nás v obraznom zmysle slova premenil na pútnikov, a naše bádanie sa stalo pre nás, práve tak ako aj pre zakladateľov templárskeho rádu, púťou a zároveň určitým druhom terapie. Pokiaľ tradícia hovorí, že „existujú miesta, kde vanie duch“, kde tento duch histórie prestupuje človeka alebo – ak chcete – kde sa v ňom rozvíja cit pre poznávanie tajomstiev, nemôže naše putovanie k nim nikdy skončiť.

Naše rozprávanie, v ktorom vystupujú rytieri v bielych plášťoch s červeným krížom, v ktorom nájdete cvendžanie mečov, hrdinské činy pod orientálnym slnkom i v krajoch zovretých karpatskými lesmi, záhady, ktorými boli rytieri obklopení, vychádza predovšetkým z veľkého rešpektu pred tradíciou.

S hlbokou úctou k nej vás teda pozývame na vzrušujúcu cestu za tajomstvami, ktorých poznanie vás dovedie k nejednej odpovedi, no taktiež alebo predovšetkým k ešte väčšiemu množstvu nikdy nekončiacich otázok.

Recenzia knihy

Non nobis, Domine, non nobis, sed Nomini Tuo da gloriam
(Nie nás, Pane, nie nás, ale svoje meno osláv).

Kniha Miloša Jesenského a Pavla Matulu je pozoruhodná hneď z niekoľkých dôvodov. Prvý, aj keď možno nie najhlavnejší je, že sa zaoberá témou, ktorá vo svete momentálne „letí“ a to z pohľadu Slovenska. Ako prvolezci stáli autori pred obvyklou dilemou všetkých priekopníkov – akým spôsobom sa téme venovať a akým spôsobom ju spracovať. Ak by sa templárom venovali čisto z vedecko-historického hľadiska, určite by kniha nezaujala – a to ani laickú a už tobôž nie vedeckú verejnosť, ktorá je pri prijímaní podobných tém veľmi háklivá a opatrná. Ak by knihu napísali čisto beletristickým štýlom, rovnako by nezaujala, alebo len úzky okruh „hltačov“ dobrodružnej literatúry. Spojili teda takmer nespojiteľné a napísali knihu, v ktorej nájdeme historické odvolávky, citáty odbornej literatúry, dôkladný poznámkový aparát, fotodokumentáciu a to všetko v háve takmer až dobrodružnej cesty za poznaním.

Ďalší dôvod, prečo je kniha podnetná, je ukrytý v samotnom fakte, že vyšla. Z vlastnej skúsenosti viem, že podobné témy zaujímajú vydavateľov iba vtedy, ak ide o zahraničných autorov, podľa možnosti vychytených – nech píšu už o čomkoľvek. Nuž ale o templároch na Slovensku ťažko bude písať francúzsky autor (či akýkoľvek iný), ktorý nepozná ani históriu Slovenska, ani publikačné zázemie slovenskej literatúry, ani celkovú literárnu situáciu na Slovensku. Autori v tomto prípade idú z dobou, ale to skôr paradoxne – prvé kontúry ich knižky totiž vznikli už pred viac ako desaťročím, kedy sa templárska téma iba rodila a o boome turínskych plátien, grálov a arch zmluvy sa len snívalo autorom, ktorí pátrali v minulosti, aby sa dopracovali k záhadám prítomnosti.

História rádu Templárov sa začala písať v roku 1118, hneď po smrti 2. jeruzalemského kresťanského kráľa Balduina I., keď sa francúzsky rytier Hugo de Payens obrátil na jeho bratanca kráľa Balduina II. so žiadosťou, aby mohol spolu s rytierom Gottfriedom zo St. Omeru a ďalšími siedmimi rytiermi založiť rád, ktorý by ochraňoval pútnikov smerujúcich zo Západu do Jeruzalemu. Vzhľadom na zamýšľaný cieľ ochrany pútnikov bola početnosť rádových bratov mimoriadne nízka – za prvých 9 rokov svojej existencie do Rádu neboli prijímaní noví členovia, teda ich počet zostal na úrovni zakladajúcich členov, čo predstavovalo 9 osôb! V ďalších rokoch neexistuje žiaden záznam o tom, že by sa novovzniknutí templári venovali ochrane pútnych ciest a pútnikov. Zato však existujú pomerne bohaté záznamy o ich archeologickej aktivite v tzv. Chrámovej hore – vrchu, na ktorom stál Šalamúnov chrám. Podľa Starého zákona sa práve tieto miesta považujú za miesta uloženia bájnej Archy zmluvy, ktorá tu mala byť ukrytá pred blížiacimi sa babylonskými vojskami.

V roku 1127 sa templári vracajú do Európy a začínajú o nich kolovať legendy: že našli bájnu Archu zmluvy, legendárny svätý grál, z ktorého pil Ježiš Kristus pri poslednej večeri. Na čele rádu stál veľmajster rádu, prvým veľmajstrom sa stal Hugo de Payns. Symbolom templárov sa stali biely plášť s červeným krížom a pečať, na ktorej boli zobrazení dvaja rytieri na jednom koni, čo malo symbolizovať kresťanskú pomoc blížnemu a chudobu. Rád postupne bohatol, aj vďaka nariadeniu pápeža, podľa ktorého si mohli ponechať celú vojenskú korisť. Začali budovať sídla aj mimo Svätej zeme, ich noví členovia sa už nemuseli zúčastňovať križiackych výprav. Templári sa stali prvými bankármi v Európe, pútnikovi vystavili potvrdenie o prevzatí peňazí a ten si ich mohol vybrať v pobočke templárov vo Svätej zemi. V ich parížskom centre – templi, bolo aj sídlo francúzskej kráľovskej pokladnice.

V roku 1260 mal rád 20 000 členov a vlastnil 9 000 usadlostí. Rád bol rozdelený na provincie, v Európe 12 a Palestíne 3. V roku 1291 premiestnili svoje sídlo na ostrov Cyprus, ktorý im vtedy celý patril a odtiaľ prešli do Francúzska, kde si v roku 1306 veľmajster Jacques de Molay zvolil za sídlo Paríž (Templum).Ohromné bohatstvo rádu začalo lákať francúzskeho kráľa, ktorý mal finančné problémy a prinútil pápeža, aby rád rozpustil. Ten to však odmietol, nápomocný sa stal až jeho nástupca. V noci z 12. na 13. októbra 1307(povera v negatívny piatok trinásteho vznikla vďaka tomuto dňu) boli všetci templárski rytieri vo Francúzsku zatknutí a ich majetok skonfiškovaný a 22. marca 1312 bol rád oficiálne zrušený. Cirkevný súd s predstaviteľmi rádu (veľmajster Jacques de Molay, vizitátor Francúzska Hugo de Perrault, majster Normandie Geoffroi Charnay a majster v Aquitanii Godefroi de Nocnville) sa uskutočnil v marci 1314 pred chrámom Notre-Dame, kde boli verejne odsúdení a 18. marca 1314 aj upálení (na ostrove Ile-des-Javiaux, na rieke Seine v centre Paríža). Hneď po zlikvidovaní rádu vzniklo niekoľko legiend, ktoré sa v tej či onej podobe udržali až do súčasnosti a a určite aj oni boli popudov pre mnohých autorov, aby pátrali po pravdivosti či bájnosti ich obsahu. Podľa legendy veľmajster Jacques de Molay tesne pred svojou smrťou preklial francúzskeho kráľa, ministra i pápeža a všetkých povolal, aby sa do roka zodpovedali zo svojich činov pred Božím súdom. Všetci traja prekliati zomreli ešte v ten istý rok.

Od rozbitia rádu kolujú legendy aj o ich poklade (rád bol najbohatšou spoločnosťou všetkých čias), ktorý vraj videli ľudia v predvečer útoku na rád odvážať na povozoch z Templu, o flotile 18 lodí v La Rochelle, ktorá zmizla bez stopy a mnoho iných. Vo väčšine krajín bolo templárom umožnené prestúpiť do iných rádov, v Portugalsku sa v roku 1319 dokonca len premenovali na Kristov rád.

Samozrejme, v knihe Po stopách Templárov na Slovensku sa dozviete o tomto ráde všetko podstatné a podrobnejšie, ale dôležité na knihe je predovšetkým sústredenia sa na územie Slovenska. Takmer 80 opisovaných lokalít svedčí nielen o podrobnej predpríprave autorov na spracovanie tejto nevšednej témy, ale aj o predpokladanej prítomnosti Templárov na Slovensku. Frekvencia výskytu ústneho podania je príliš vysoká, aby to bola len náhoda, legenda, či nechcený zámer. Stačí, ak si porovnáme výskyt povestí o Jánošíkovi s písomnými zápismi o jeho existencii a pohybe na území Slovenska a zistíme, ako sa dá oddeliť kúkoľ od pšenice. A Jánošík bol historická postava, tak ako boli skutočnosťou aj templári.

Kniha o nich je zaujímavá ešte aj z iného dôvodu – napriek ucelenej koncepcii a relatívnej vyčerpanosti jednotlivých kapitol dodáva v podstate materiál na ďalšie spracovanie, bádanie a výskum. Je dobrodružstvom premýšľania, špekulácii a tvorivého myslenia – kde nič nie je, tam sa darí najmä fantázii. Ale autori nelovia v mútnych vodách – lovia len vo vodách vzdialených, ponorených do hlbiny vekov, keď na území terajšieho Slovenska vedelo čítať a písať niekoľko sto ľudí a tí často rozhodovali o tom, čo sa zachová a čo nie. Vydržali len mohutné stavby – hrady a opevnenia, pretože najtrvalejšie odolávajú prírodným a poveternostným pomerom, a na druhej strane prežili povesti a povery – pretože tie prežívajú veky v mysliach potomkov i predkov…

Vladimír Hanuliak